A pritom slovenská účasť na Nežnej revolúcii má svoje historické špecifiká. Už zázemie disentu bolo celkom odlišné. Kým to české bolo pivne-politické a obmedzovalo sa na prehlásenia, tu v danej podobe takmer neexistovalo. Disidentskou politikou sa zaoberala hŕstka ľudí na Slovensku (Kusý, Čarnogurský, Šimečka a...?). Zato tu bolo silné ochranárske hnutie, ktoré išlo inou stopou. Hlavnou myšlienkou bolo dokázať, že ak komunistický režim škodí prírode, škodí aj ľuďom. Toto hnutie, vďaka neúnavnej energii a vynaliezavosti Jana Budaja, bolo bližšie k ľuďom a dokázalo na svoju stranu získať aj mladých odborníkov rôznych odborov. Výsledkom bola publikácia "Nahlas", ktorá svojou víziou a kontaktom s realitou ďaleko predčila od ľudí takmer izolované deklarácie z Prahy. Tam tiež úplne absentoval katolícky disent v takej podobe ako fungoval na Slovensku.
Na druhej strane, zamestnaní touto "komunálnou politikou" (na zvrhnutie režimu sa zdala byť vhodná dokonca aj kontroverzná otázka školského reaktora v Mlynskej doline), nemal tento slovenský disent ani potuchy o pražských dohodách. Preto študentskú demonštráciu ohľadne zmieneného reaktora plánovanú na 17.11. Ján Budaj nepodporil. V ten deň mal byť v Bratislave pokoj a aj bol.
Revolúcia ako piknik
Dobre rozohraná partia medzi ŠtB a Havlovým krídlom kombinujúca šikovne domnelú smrť študenta Šmída (v skutočnosti agenta ŠtB Zifčáka) a súvislosť so zastrelením študentov nacistami polstoročie predtým, uspela aj vďaka umiestneniu krvavej zrážky k Národnému divadlu, kde okamžite vyvolala búrlivú reakciu hercov. Veď to bol aj herec Milan Kňažko, kto priniesol správy o tomto iniciačnom momente neskoršej revolúcie do Bratislavy.
Novembrové udalosti boli Havlovou skupinou pochopiteľne predvídané a preto sa aj predvídavo správali. Žiadne intelektuálne váhanie, ale pevný plán. Veľmi rýchlo využili budovu Aurory (veľmi symbolické!) na umiestnenie hlavného štábu Občianskeho fóra, kde bol Havel bezpečne izolovaný od bežnej revolučnej "prevádzky", aby mohol robiť veľkú politiku (nie veľmi v zhode so "životom v pravde", ale veď nech). Takmer vzápätí mal aj ochranku. Na Slovensku sa revolucionári utápali v debatách s kde-kým kto sa objavil a keď sa premiestnili do tzv. Mozartovho domu, v jeden večer to už vyzeralo, že dvaja ožrani ich všetkých vlastnoručne vyhádžu na ulicu aj s ich revolúciou. Žiadna ochranka tu nefungovala, revoluční vodcovia po večernej demonštrácii blúdili uličkami Bratislavy a hľadali miesto, kde by sa navečerali. Alebo si varili guláš. A strácali čas, kým v Prahe sa robila veľká politika.
Vrcholom amatérizmu v Bratislave bola totálna nepripravenosť na obsadzovanie dôležitých postov v štáte. V istom okamihu doslova ktokoľvek vošiel do dverí a bol ochotný sa na to dať, mohol byť vzápätí vymenovaný za poslanca Federálneho zhromaždenia. S takýmito "kádrami" toho VPN v Prahe veľa urobiť nemohlo.
Na mnohé sme sa snažili upozorniť v porevolučnom samizdate "Hlas kotolne". Ale novodobí revoluční vodcovia už veľmi nepočúvali. Aj na nich začal platiť jeden z nápisov, ktorý sa v tých dňoch objavil na múroch v Starom meste. Ten znel "Opitý mocou, neriaď!". A oni riadili, až doriadili, čo mohli.
VPN nevedela nič o Havlových dohodách s komunistami a tak celkom mimo Havlovho konceptu zaznela prvý krát v Bratislave (tuším z úst Milana Kňažka) požiadavka na zrušenie vedúcej úlohy strany. Praha chvíľu váhala, ale rýchlo zistili, že tento insitný pokus sa ujal. Komunistická strana už nekládla odpor a Havel na svojej ceste na Hrad nemal odrazu protihráčov. Vopred nachystané dohody s reformnými komunistami za okrúhlym stolom (ako v Poľsku) prestali byť zaujímavé. Moc ležala na ulici, ale prvý krát komunistom vypadla z rúk na Slovensku. Na to sa však rýchlo zabudlo.
Naštartovali rozpad federácie
Už to, že na Slovensku nebol prevzatý automaticky názov Občianske fórum, ale bol zvolený vlastný názov "Verejnosť proti násiliu" otváralo možnosť istej samostatnej politiky aj v budúcnosti. Ján Budaj v rozhovoroch nevylúčil dokonca ani možnosť väčšej samostatnosti Slovenska. Preto musel odísť. Celá fraška s jeho údajnou spoluprácou s ŠtB (nebola väčšia ako Havlova, či Walesova) slúžila len na odstavenie príliš samostatne konajúceho revolučného vodcu z provincie. Najväčšie svinstvo ale bolo, že sa na jeho odstavenie podujal jeho veľmi blízky priateľ Jano Langoš. Tým začali jeho neslávne manipulácie so zväzkami ŠtB, z ktorých si urobil živnosť (minimálne ako riaditeľ Ústavu pamäti národa). Tak sa podarilo odstaviť príliš samostatne mysliaceho Budaj a tí, čo prišli po ňom, už počúvali Prahu na slovo. Došlo to tak ďaleko, že sa VPN stala vlastne len akousi vlajočkou vejúcou na zábradlí zadnej paluby parníka OF-Praha, kde pôsobila skôr dekoračne. Bol som svedkom dokonalej frašky, keď sa v decembri 1989 na VPN viedla celý večer diskusia aké vyhlásenie dať k rumunským udalostiam a keď sa konečne (za veľmi amatérskych podmienok, nepredstaviteľných v OF) nejaké konečne podarilo spísať, zistili sme, že v televízii už odznelo iné, podpísané OF aj VPN (pretože akurát v ten večer bol v Prahe Ján Langoš a jeho súhlas stačil). Keď prestal prekážať Ján Budaj, VPN už plne slúžila Havlovej prezidentskej kampani, hoci to vlastne predznamenalo rozdelenie Československa. S Dubčekom ako prezidentom (a tým pádom aj s českým predsedom vlády) by to bolo omnoho ťažšie, ak nie nemožné. Dubčeka však kvôli Havlovým náhle prebudeným prezidentským ambíciám od kandidatúry na prezidenta odstavili celkom bez bielych rukavičiek. Svojím postojom sa tak VPN už izolovala od diania na Slovensku a slúžila len ako štafáž na to, čo sa dohodlo v Prahe. Mimochodom, viete kam šiel Havel na svojej poslednej zahraničnej ceste ako český prezident? Nech už sú tie jeho jednoaktovky akékoľvek, dramatik predsa je. A má zmysel pre pointu. Preto prvé miesto, na ktoré išiel ako odchádzajúci prezident bol hrob Alexandra Dubčeka v Slávičom údolí. Havel dobre vedel a vie prečo sa tam šiel pokloniť, mal komu a mal začo.
Výsledok bol demoralizujúci. V Prahe sa už rozdávali prebendičky (tá Havlova trvala neuveriteľných pätnásť rokov, hoci sa zaprisahal, že bude prezidentovať len do prvých slobodných volieb!), kým v Bratislave sa postupne strácali zahraničnými nadšencami darované počítače a zakladali podivuhodné výskumné ústavy, či vydavateľstvá ako bolestné za revolúciu. Tú študentom na Slovensku nikto neukradol, privatizovali ju niektorí len preto, aby tým skôr vďaka ich politickej neschopnosti zbankrotovala.
No a teraz sa tí privatizéri (napríklad tzv. zajacovci, alebo hríbovci) navzájom šklbú o právo pamätať si len to, čo sa im hodí. Už vedia, že Budaja očiernili neprávom, ako zámienku na jeho politické odstavenie, ale nechcú to nielen priznať, ale nechcú ani to, aby sa v dokumente 20 rokov po Nežnej revolúcii objavil!
Ale máme šťastie. Na slovenský príspevok do tejto dejinnej udalosti sa predsa len nezabudne. Česi už pred niekoľkými rokmi pod názvom "Labyrintem revoluce" natočili prehľad novembrových udalostí z roku 1989. Časť venovaná Slovensku sa volá "Slovensko, jiná revoluce". A českí autori dokumentu majú pravdu, bola iná...
