Náš sused Holub

Autor: Gustáv Murín | 17.6.2014 o 8:42 | (upravené 17.6.2014 o 8:50) Karma článku: 3,77 | Prečítané:  369x

  Bývame na najvyššom poschodí obytného domu priamo pod strechou. Takže máme automaticky za susedov holubov. A túto jar nás obdarovali svojím potomkom, ktorého nechtiac pomohli priviesť na svet naše dcéry, ktoré chodia málokedy na balkón a tak si holubicu sediacu na vajíčku v zabudnutom kvetináči všimli už neskoro. Kto by vyháňal „matku“, keď je jar a plní si povinnosti večného kolobehu Prírody?   A tak pozorujeme, ako už medzičasom vyliahnuté holúbä (správny slovenský výraz?) rastie a spomíname na to, čo k nám iné zablúdilo už pred rokmi. Ako jeden z mnohých našich zážitkov so zvieratami som to opísal v knihe Zvieratá, ja a iné...

  To ešte bola mladšia z našich dcér „venčená“ na balkóne v kočíku a to sa bilo práve s holubmi. Už vtedy (vlastne asi odjakživa) sa udomácnili na rímse nad naším balkónom, odkiaľ bombardovali všetko pod sebou ako obrancovia hradieb stredovekého hradu. Mne to nevadilo. Mojej žene áno. A poznáte ženy – keď sa im niečo nepáči, vydávajú taký zvýšený, permanentne nepríjemný, vŕtačkovitý zvuk. Hovoria. Hovoria neustále o tom istom. A tak som ja, ochranca prírody, bojovník za úprimné vzťahy k zverstvu (hlavne tomu nejedlému) a vysokoškolsky vzdelaný vedec, vykročil na cestu zločinu. Konkrétne som sa jedného letného podvečera vykradol so starou taškou k neďalekej stavebnej búračke a postupne tam odcudzil dostatok starých tehál na to, aby sa nimi dala provizórne zamurovať rímsu nad naším balkónom. Potom som vyliezol na vratké zábradlie balkóna pridržiavaný svojou ženou a nešikovne, ale odhodlane zapratal tú rímsu tehlami. Večer som si líhal s pocitom zle vykonanej, ale dobre mienenej práce. Ráno som našiel na balkóne holubie mláďa. Asi pri tom mojom neobratnom budovateľskom úsilí vypadlo z hniezda na rímse. Bolo to zjavenie a tiež veľký argument v nekonečnej slovnej bitve s mojou drahou ženou Janinou. S deťmi sa nebojuje. Holubie mláďa má právo na azyl vojnového utečenca. Naša Lucka bola nadšená. Menšia Veronika tiež, len našťastie nedočiahla na holubie mláďa z kočíka. Dali sme mláďaťu misku s vodou. Ani sa jej nedotklo. Dali sme tú misku bližšie. Reflexívnym úderom krídla misku vylialo. A bilo krídlom ako boxer zakaždým, keď sme sa priblížili s nejakým pokusom o kŕmenie. Som človek osemstej generácie druhu zvaného Homo sapiens na Zemi. Každej veci dám päť minút šancu. A ak sa mi nepodarí vec vyriešiť, ani v nastavenom čase, siahnem po návode. V tomto prípade návod nebol po ruke a holubie mláďa malo na prvý pohľad času dosť. Nechal som ho teda svojmu osudu s nádejou, že si preň príde nejaký holubí anjel, nakrmí ho a napojí za nás. Stalo sa. Holubia matka sa diskrétne postarala o potomka a jedného dňa prestalo dotyčné mláďa kadiť po balkóne i do misky s čerstvou vodou. Prestalo nás tiež biť krídlom, keď sme tú misku porazenecky odnášali umyť. Odletelo.

  Príhoda s holubím mláďaťom sa udiala v neskorú jar. V neskorú jeseň mi do pracovne nakukol cez balkónové dvere holub. Som už na holuby zvyknutý. Tento holub však predsa len narušil obvyklú rutinu. Keď som sa za ním obzrel, vycupital z balkónových dverí, ale neodletel. Keď som vyšiel na balkón, sedel na zábradlí. Našuchorený, v strehu, ale bez pohybu až kým som k nemu neprišiel celkom blízko. Vtedy ma náhle, bleskurýchlym boxerským hákom, udrel krídlom. Ale to už poznáme! V nádeji, že ide o starého známeho, dal som holubovi meno. Keďže sme sa zoznámili na jar, prischlo mu meno „Holub Jaro“. Vo svojej pracovni som pri balkónových dverách umiestnil spodok papierovej krabice a napísal naň holubaciu menovku. Holub Jaro nezaváhal a pri prvej príležitosti sa tam nasťahoval. Časom sa dokonca nechal chytiť do rúk. Ale vždy predtým udrel varovne krídlom. Neodletel však a počkal prikrčene na zovretie ľudských rúk. Naša Lucka bola nadšená. Mali sme svojho holuba. Janina sťažka, ale predsa prijala moju obsiahlu biologicko-etologickú prednášku podľa ktorej náš holub Jaro kadením po balkóne bráni cudzím holubom, aby robili to isté. V biológii je takto obsadené územie nazývané „nikou“, či „biotopom“. A „nika“, či „biotop“ je celkom elegantné označenie prednostného osierania nášho balkónu vytipovaným holubom – čo poviete? Nastala rodinno-holubacia pohoda. Holub Jaro mi s obľubou chodil po klávesnici počítača a vyrábal zmätky na obrazovke. Ochotne pózoval pred video-kamerou. Zniesol Luckine obskakovanie. A keď sa nič nedialo, aspoň sa usadil na okraji papierovej krabice s jeho menovkou, pozoroval tým nahlúplo vytrčeným raz jedným, raz druhým okom ako píšem a „hrkotal“ (ako to Lucka nazvala). No idyla. Možno by sme tak oslávili aj Vianoce a Nový rok. Ale krátko pred Mikulášom, akurát keď si Lucka zvykla na každodenné konverzácie s holubom (my ako rodičia sme samozrejme na závažné debaty s päťročnou dcérou nemali čas), holub zmizol. Nebolo ho deň, týždeň, mesiac. A keď sme konečne Lucke opatrne vysvetlili, že si asi na zimu našiel frajerku, záhadnou cestou k nám dorazila susedsky bodrá správa. Vraj susedia prichytili neznámeho holuba, ktorý bol tak drzý, že liezol ľuďom do bytov a kadil im na periny. Až istá chrabrá suseda zaplesla za ním balkónové dvere a...

  Tak sa v týchto dňoch občas pozriem na balkón, na to našuchorené holubie mláďa, ktoré teda nevyzerá nijako vábne. A som zvedavý, ako to dopadne...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Poľoval na ňu esesák: Každý fanatizmus je nebezpečný

Keď Mosnáková vidí kotlebovcov v parlamente, musí kričať.

EKONOMIKA

Ak poslúchnete Fica a vyhodíte faktúru za elektrinu, môžete mať problémy

Pri nezaplatení môže dôjsť k vymáhaniu.


Už ste čítali?