Náš sused Holub

Autor: Gustáv Murín | 17.6.2014 o 8:42 | (upravené 17.6.2014 o 8:50) Karma článku: 3,77 | Prečítané:  363x

  Bývame na najvyššom poschodí obytného domu priamo pod strechou. Takže máme automaticky za susedov holubov. A túto jar nás obdarovali svojím potomkom, ktorého nechtiac pomohli priviesť na svet naše dcéry, ktoré chodia málokedy na balkón a tak si holubicu sediacu na vajíčku v zabudnutom kvetináči všimli už neskoro. Kto by vyháňal „matku“, keď je jar a plní si povinnosti večného kolobehu Prírody?   A tak pozorujeme, ako už medzičasom vyliahnuté holúbä (správny slovenský výraz?) rastie a spomíname na to, čo k nám iné zablúdilo už pred rokmi. Ako jeden z mnohých našich zážitkov so zvieratami som to opísal v knihe Zvieratá, ja a iné...

  To ešte bola mladšia z našich dcér „venčená“ na balkóne v kočíku a to sa bilo práve s holubmi. Už vtedy (vlastne asi odjakživa) sa udomácnili na rímse nad naším balkónom, odkiaľ bombardovali všetko pod sebou ako obrancovia hradieb stredovekého hradu. Mne to nevadilo. Mojej žene áno. A poznáte ženy – keď sa im niečo nepáči, vydávajú taký zvýšený, permanentne nepríjemný, vŕtačkovitý zvuk. Hovoria. Hovoria neustále o tom istom. A tak som ja, ochranca prírody, bojovník za úprimné vzťahy k zverstvu (hlavne tomu nejedlému) a vysokoškolsky vzdelaný vedec, vykročil na cestu zločinu. Konkrétne som sa jedného letného podvečera vykradol so starou taškou k neďalekej stavebnej búračke a postupne tam odcudzil dostatok starých tehál na to, aby sa nimi dala provizórne zamurovať rímsu nad naším balkónom. Potom som vyliezol na vratké zábradlie balkóna pridržiavaný svojou ženou a nešikovne, ale odhodlane zapratal tú rímsu tehlami. Večer som si líhal s pocitom zle vykonanej, ale dobre mienenej práce. Ráno som našiel na balkóne holubie mláďa. Asi pri tom mojom neobratnom budovateľskom úsilí vypadlo z hniezda na rímse. Bolo to zjavenie a tiež veľký argument v nekonečnej slovnej bitve s mojou drahou ženou Janinou. S deťmi sa nebojuje. Holubie mláďa má právo na azyl vojnového utečenca. Naša Lucka bola nadšená. Menšia Veronika tiež, len našťastie nedočiahla na holubie mláďa z kočíka. Dali sme mláďaťu misku s vodou. Ani sa jej nedotklo. Dali sme tú misku bližšie. Reflexívnym úderom krídla misku vylialo. A bilo krídlom ako boxer zakaždým, keď sme sa priblížili s nejakým pokusom o kŕmenie. Som človek osemstej generácie druhu zvaného Homo sapiens na Zemi. Každej veci dám päť minút šancu. A ak sa mi nepodarí vec vyriešiť, ani v nastavenom čase, siahnem po návode. V tomto prípade návod nebol po ruke a holubie mláďa malo na prvý pohľad času dosť. Nechal som ho teda svojmu osudu s nádejou, že si preň príde nejaký holubí anjel, nakrmí ho a napojí za nás. Stalo sa. Holubia matka sa diskrétne postarala o potomka a jedného dňa prestalo dotyčné mláďa kadiť po balkóne i do misky s čerstvou vodou. Prestalo nás tiež biť krídlom, keď sme tú misku porazenecky odnášali umyť. Odletelo.

  Príhoda s holubím mláďaťom sa udiala v neskorú jar. V neskorú jeseň mi do pracovne nakukol cez balkónové dvere holub. Som už na holuby zvyknutý. Tento holub však predsa len narušil obvyklú rutinu. Keď som sa za ním obzrel, vycupital z balkónových dverí, ale neodletel. Keď som vyšiel na balkón, sedel na zábradlí. Našuchorený, v strehu, ale bez pohybu až kým som k nemu neprišiel celkom blízko. Vtedy ma náhle, bleskurýchlym boxerským hákom, udrel krídlom. Ale to už poznáme! V nádeji, že ide o starého známeho, dal som holubovi meno. Keďže sme sa zoznámili na jar, prischlo mu meno „Holub Jaro“. Vo svojej pracovni som pri balkónových dverách umiestnil spodok papierovej krabice a napísal naň holubaciu menovku. Holub Jaro nezaváhal a pri prvej príležitosti sa tam nasťahoval. Časom sa dokonca nechal chytiť do rúk. Ale vždy predtým udrel varovne krídlom. Neodletel však a počkal prikrčene na zovretie ľudských rúk. Naša Lucka bola nadšená. Mali sme svojho holuba. Janina sťažka, ale predsa prijala moju obsiahlu biologicko-etologickú prednášku podľa ktorej náš holub Jaro kadením po balkóne bráni cudzím holubom, aby robili to isté. V biológii je takto obsadené územie nazývané „nikou“, či „biotopom“. A „nika“, či „biotop“ je celkom elegantné označenie prednostného osierania nášho balkónu vytipovaným holubom – čo poviete? Nastala rodinno-holubacia pohoda. Holub Jaro mi s obľubou chodil po klávesnici počítača a vyrábal zmätky na obrazovke. Ochotne pózoval pred video-kamerou. Zniesol Luckine obskakovanie. A keď sa nič nedialo, aspoň sa usadil na okraji papierovej krabice s jeho menovkou, pozoroval tým nahlúplo vytrčeným raz jedným, raz druhým okom ako píšem a „hrkotal“ (ako to Lucka nazvala). No idyla. Možno by sme tak oslávili aj Vianoce a Nový rok. Ale krátko pred Mikulášom, akurát keď si Lucka zvykla na každodenné konverzácie s holubom (my ako rodičia sme samozrejme na závažné debaty s päťročnou dcérou nemali čas), holub zmizol. Nebolo ho deň, týždeň, mesiac. A keď sme konečne Lucke opatrne vysvetlili, že si asi na zimu našiel frajerku, záhadnou cestou k nám dorazila susedsky bodrá správa. Vraj susedia prichytili neznámeho holuba, ktorý bol tak drzý, že liezol ľuďom do bytov a kadil im na periny. Až istá chrabrá suseda zaplesla za ním balkónové dvere a...

  Tak sa v týchto dňoch občas pozriem na balkón, na to našuchorené holubie mláďa, ktoré teda nevyzerá nijako vábne. A som zvedavý, ako to dopadne...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?