Názorný príklad utečenca

Autor: Gustáv Murín | 8.9.2015 o 8:59 | Karma článku: 7,25 | Prečítané:  770x

Obrazmi utečencov nás najnovšie kŕmia najmä komerčné televízie. Redaktor nám vzrušene oznamuje akí sú pevní vo svojej viere, keď ani hladní neprijmú iné, než arabské jedlo (??) a pristavené kočíky pre deti ostávajú na diaľnici...

Na tie kočíky sa totiž vykašľali. A sú tiež pozoruhodne organizovaní, keď si vynucujú ako a kam majú byť vezení zadarmo! Sme (po vzore Merkelovej?) "flagelantská civilizácia", kde podľa kresťanských zásad necháme na sebe drevo štiepať, čo by neurobila žiadna moslimská krajina. Žiadna ich neprijíma a oni to vedia. Lebo v žiadnej by si nemohli dovoľovať toľko, ako tu v Európe.

Sú to podivuhodní utečenci. Práve dnes rozhlas hlásil, že urobili krik pred prezidentským palácom v Urugyuaji (?!), že sa im tam nepáči (vraj krajina, ktorá ich láskavo prijala, je pridrahá a asi tam treba aj pracovať)  a chcú ísť späť do Sýrie alebo Libanonu (?!). A kto asi im má takéto "výlety" platiť, keď už minuli peniaze od Islamského štátu, či koho?

  V kontraste s tým by som vám rád predstavil príbeh utečenca, ako mi ho osobne vyrozprával kolega  Nguyên Hoàng Bao Viêt - vietnamský básnik.

    Tento príbeh začína zakázaním kníh tohto vietnamského básnika. Išlo to ale ďalej, išlo o to zakázať mu nielen publikovať, ale aj písať a čo i len myslieť vo veršoch. Na to je podľa vietnamského komunistického režimu najlepší prevýchovný tábor. Do neho bol poslaný údajne len na mesiac (a len na mesiac si mohol zobrať osobné potreby), v skutočnosti je tu ale pobyt bez akéhokoľvek časového obmedzenia a hlavne bez nádeje na slobodu. V tomto tábore musel Bao Viêt napísať tisíc strán svojej sebakritiky a to nie len formálne, pretože zaváhanie na ktorejkoľvek z nich mohlo viesť k ďalším dômyselným trestom. Stabilnou súčasťou takejto prevýchovy je nielen duševný, ale hlavne fyzický hlad (na mesiac je vydelené na jednu osobe 25 gramov mäsa). Bolo jasné, že náš básnik tu môže pre svoje verše skončiť veľmi rýchlo svoju životnú púť. Preto sa jeho žena rozhodla zasiahnuť a z vlastnej vôle sa stala pracovnou úderníčkou. Po čase sa jej podarilo získať dokonca aj pracovné vyznamenanie a keď jej ho odovzdávali, vyjadrila želanie, aby sa jej muž vrátil domov, kde ho sama „prevychová“. Na veľké naliehanie sa Bao Viêt naozaj mohol vrátiť domov, ale bez akýchkoľvek občianskych práv. Naopak mal dve hlavné povinnosti – denne sa hlásiť na policajnej stanici a ročne vypestovať 555 kilogramov ryže na pridelenom políčku. Bolo jasné, že toto je len iná cesta k básnikovmu zániku. Preto opäť zasiahla jeho žena a navrhla mu, aby z krajiny emigroval. Bao Viêt sa na cestu aj vydal, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Nemohol žiť bez svojej rodiny. Preto jeho žena rozhodla, že utečú spolu s deťmi. Verila tomu, že pre jeho poslanie básnika túto obetu a smrteľné riziko stojí za to podstúpiť. Po týždňoch a mesiacoch konšpiratívnych plánov nastal deň, kedy sa mali nalodiť na čln, ktorý ich odvezie do neznáma. Ten čln bol jedenásť metrov dlhý a dva a pol metra široký – dosť pre 15 až 20 ľudí. Pred odchodom sa ale nahrnulo k člnu 68 utečencov, z toho 32 detí. Nebolo ich možné odmietnuť a tak od vietnamských brehov odrazil nebezpečne preťažený čln s biednymi zásobami, ale veľkými nádejami. Tá cesta trvala tri týždne. Počas nej ich tri krát prepadli thajskí piráti a keď im už nemali, čo vziať, zobrali nášmu básnikovi aspoň okuliare. Dva krát ich vyhnali od malajských brehov, veľa lodí minulo preplnený čln bez záujmu. V Singapúre im aspoň vymenili čln za pevnejší, ale znovu sa museli vydať na šíre more. Ku koncu ostal pre všetkých len liter pitnej vody. Básnikova žena už niekoľko dní rozrábala ich dvom malým deťom sušené mlieko v morskej vode. Nakoniec dorazili k brehom Indonézie, ale Bao Viêt ako vyjednávač utečencov musel ešte 250 metrov k brehu doplávať sám, pretože ich člnu nechceli dovoliť pristáť. Po tejto a ďalších tortúrach sa celá rodina dostala do Švajčiarska, kde dnes žijú. Nie veľmi šťastne a ani nie veľmi úspešne, ale žijú. Bao Viêt môže písať svoje básne. Ale nikto ich nečíta, nikoho tu nezaujímajú. 

   Takéhoto utečenca chápem a cítim s ním. Nie s tou inváziou, čo nás postihla a nevieme prečo to začalo práve teraz, kto to organizuje a kedy to skončí...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?