Feministky nás klamú!

Autor: Gustáv Murín | 16.3.2008 o 9:17 | Karma článku: 12,87 | Prečítané:  3860x

  Už vieme, že v najnovšej kampani ministerstvo na čele s pani Vierou Tomanovou ignoruje trpiacich mužov, ale najmä deti. Nestalo by sa tak, keby si zo všetkých ženských (teda nielen feministických) organizácií nevybrali práve nechvalne známu Iniciatívu Piata žena. Feministky totiž nenávidia rodinu ako inštitúciu, preto tiež útočia na cirkev, ktorá považuje rodinu za základ spoločnosti. Preto vo feministických kampaniach nikdy nie je reč o deťoch a mužoch v rodine, len o ženách. A aj za tým je pozoruhodný podvod. Ak vám feministka povie „Dobré ráno!“, radšej sa rýchlo pozrite na hodinky. Pravdepodobne bude polnoc. Feministické kampane sú totiž založené na permanentnej lži. Najväčšou lžou je, že im ide o týrané ženy.

 

Na začiatku si feministky nedávali pred ústa žiadne servítky. Hovorili to jasne a za ne to najjednoznačnejšie napísala Valerie Solanas, autorka Manifestu SCUM (Spoločnosti pre vymiškovanie mužov): „…hŕstka oddaných SCUM-u dokáže ovládnuť krajinu za rok, ak bude systematicky sabotovať systém, výberovo ničiť majetok a vraždiť…” To len na okraj tvrdenia, ktoré zaznelo v diskusii na moje úvahy o rovnoprávnosti, že vraj feministkám nejde o moc. Pritom toto slovo je druhé najčastejšie používané v ich spisoch, hneď po slove vagína, ktorým sú fascinované. Aby sme nepochybovali o tom, ako tá moc bude vyzerať Valerie Solanas prichádza s logickým riešením: „SCUM vtrhne do smíšených vztahů (muž-žena), ať budou kdekoli a rozmetá je. SCUM zabije všechny muže, kteří nebudou v Záloze SCUMu. Muži v Záloze SCUMu jsou ti, kdo horlivě pracují na svém sebezničení...“ Citát nechávam naschvál v češtine, pretože tento nenávistný spisok s prvkami pohlavného rasizmu sa predáva aj u nás v preklade Alexandry Berkovej, ktorá mi osobne tvrdila, že „militantný feminizmus“ neexistuje. Feministky klamú asi aj keď spia.

Niet sa teda, čo čudovať, že západná tlač používa aj výraz femi-nazi. Ten vystihuje tie revolucionárky z povolania, ktoré samozrejmosť emancipácie žien (vyplývajúcu z radikálne zmenenej deľby práce, nie teórií feminizmu) premieňajú na také výzvy ako je SCUM.

Veľa nám osvetlí naštudovanie základných feministických príručiek, ktorými sa aj naše aktivistky riadia. Žiaľ na toto tristné čítanie si málokto nájde čas i silu a samotné feministky sa snažia tieto návody na nenávisť voči mužom bagatelizovať. Nemôžu však zakryť jeden zásadný postulát feminizmu – rodinu nenávidia ako údajné väzenie ženy (to prebrali z prvotných komunistických spisov Engelsa o rodine), ktoré treba zničiť. Inými slovami – rodina zložená z muža, ženy a ich detí je nežiadúca. Podľa Atkinsonovej sú muži „väznitelia“, „manželstvo je otrokárstvo“ a neexistujú výnimky: „Vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý sa úplne a verejne vzdal svojej mužskej role, môže byť stále riskantné. Ale vzťah s mužom, ktorý prejavil čokoľvek menej, je samovražda“. Feministky zásadne negujú možnosť lásky medzi mužom a ženou, ale na ich žiaľ nemôžu tento masový jav poprieť. Preto ho tie prvé označovali ako „metafyzický kanibalizmus“.

Feministky nie sú hlúpe, vedia sa poučiť. Vyššieuvedené „diela“ zakladateliek feminizmu pobúrili nielen mužov, ale aj ženy. Ich nasledovníčky pochopili, že priamočiará kampaň proti rodine by neuspela a to najmä u žien. Presvedčiť sa o tom mohla aj O. Pietruchová, keď na jej článok „Vládnu tu stále muži“ (týždeň č. 36/2006) odpovedala čitateľka: „Nemôžem mlčať po prečítaní vety, že ´nové generácie žien už neprijímajú tradičné rozdelenie rolí´. Reprezentuje tento výrok ozajstnú realitu?... To akoby som popierala samu seba, svoje prirodzené ženstvo. Ja som hrdá na to, že som žena.“

Feministky teda museli zvoliť inú taktiku. Pôvodná idea „harašenia“, ktorá kriminalizovala prakticky každý kontakt medzi mužom a ženou skrachovala. Je preto poľutovaniahodné, že v týchto dňoch, keď harašenie odmietajú ako zneužiteľnú demagógiu aj v kolíske feminizmu, USA, harašiaci zákon podpísal náš prezident. Zjavne bez znalosti veci.

Po krachu harašiacej kampane v USA, skúsili feministické aktivistky postupovať podľa známeho výroku feministky Marilyn French, že „všetci muži sú znásilňovači a to je všetko, čo sú“. S touto taktikou kriminalizácie všetkých mužov však tiež neuspeli, pretože znásilnenia sa dajú súdne preveriť. V skutočnosti ide o najmenej častý kriminálny čin (u nás len 0,16% zaregistrovaných trestných činov). PRETO to skúšajú do tretice domácim násilím. A tu už so svojou demagógiou uspeli, pretože zaviedli často nedokladovateľné javy ako je psychické, či dokonca „inštitucionálne“ týranie, za ktoré sa schová čokoľvek.

Nejde teda primárne o konkrétne trpiace ženy, tie kampaň o Piatej žene len použila na to, aby naplnili pôvodné zadanie „vojny pohlaví“, že súžitie mužov a žien je nemožné, pretože ženám v manželstve ide o zdravie i život. Preto tiež to vytrvalé, s goebelsovskou zaťatosťou opakované, tvrdenie, že 95 % násilia v domácnostiach spôsobujú muži ženám. To je dôležitý oslí mostík! Takmer nikto predsa nebude pátrať po skutočnom počte prípadov, ktorých je niekoľko desiatok oproti desaťtisícom normálnych manželstiev. A prípady útokov žien na mužov a deti sa pochopiteľne zatajujú.


Teória v praxi

Už v roku 1999 začali feministky u nás s kampaňou (viď. Život č.11/1999), že každú desiatu slovenskú ženu týra jej manžel.

V roku 2003 spustili povestnú „tarabovskú“ kampaň, kde už mala byť u nás týraná každá piata žena, hoci citovali obecné celoeurópske, nekonkrétne a teda zjavne nespoľahlivé štatistiky. Navyše tu obrovské peniaze, presne v duchu taktiky feminizmu, išli na mediálny humbug a nie na pomoc skutočným trpiacim ženám.

To im však nestačilo a tak koordinátorka uvedenej kampane Oľga Pietruchová v Nota bene č.18/2003 jasne napísala, že cieľom druhej časti kampane je „pritvrdiť v posolstve kampane“. A výsledok sa dostavil. Už o rok nám tie isté organizátorky nadšene oznámili, že napriek novým zákonom i aktuálnym opatreniam mala byť týraná už každá štvrtá žena!

Iste netušili, že dotazníkovým kúzlením sa dá ísť ešte ďalej. V Rimavskej Sobote to dokázali (viď. Pravda, 22.10.2003). Dotazníkový prieskum sa im podarilo dezinterpretovať tak, že im vyšla dokonca už každá druhá žena v tomto regióne ako obeť domáceho násilia..

Pod tlakom feministických úderiek začínajú zlyhávať aj štátne inštitúcie. Bernardína Bodnárová, vedúca výskumu Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny, vyhlásila pre periodikum Verejná správa: „Náš prieskum … ukázal, že až 95% prípadov tvorí násilie na ženách …” , aby už v nasledujúcej vete bez hanby priznala „Náš prieskum nie je reprezentatívny“. Navyše bol aj zavádzajúci, lebo (ako sme si už povedali v jednej z mojich predošlých úvah) celkom opomenul násilie na deťoch a mužoch. To ale organizátorky feministických kampaní vôbec neruší. Nejde predsa o skutočný stav a nejde ani pravdu. Dôležité je to psychologicky lákavé (a s realitou nesúvisiace) číslo 95 %, od ktorého je už len krôčik k žiadúcemu záveru, že každý muž je násilník v domácnosti.

Skutočnosť si môže každý z nás overiť už len sledovaním denného spravodajstva. To prinieslo 13.4.2007 šokujúcu správu, že dve dievčatá v Podbieli dobili na smrť 21-ročného mladíka. To sa feministkám ale nehodí.


O čo teda ide?

V diskusii k mojej predošlej úvahe zaznel aj názor, že len feministky sa zaslúžili o problematiku domáceho násilia. Samozrejme, že to nie je pravda. Feministické organizácie sú v skutočnosti len zlomkom iných organizácií (a nielen výlučne ženských), ktoré sa týmto problémom prakticky zaoberajú. Lenže feministky sa po vzore komunistov derú násilím vždy bezohľadne do čela a osvedčeným humbugom á la Taraba strhávajú na seba pozornosť. Tak sa môže stať tá absurdnosť, že feministické organizácie vychádzajúce z ideológie postavenej proti rodine si dokážu nájsť cestičku aj na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Ak to takto pôjde ďalej, je jasné ako tá rodina bude vyzerať.

V našej diskusii celkom logicky zaznela aj myšlienka, že jednostrannosť feministických kampaní by mali vyvažovať iné, aj mužské, organizácie. Máme taký príklad. Je ním Český svaz mužů (www.svaz-muzu.cz), ktorý má už 18 000 členov a vytrvalo sa obracia na verejnosť s výzvami na skutočnú rovnosť (viď. tiež www. rovnopravnost.cz). A predsa neboli napriek opakovaným žiadostiam pripustení do českej Rady vlády pro rovné příležitosti žen a mužů. V tej sú len ženské organizácie. A to je tá feministická „rovnosť príležitostí“.

Vo viacerých výzvach diskutujúcich zaznela požiadavka „niečo urobiť“, čo vylepšila Alena Kathlen Korgová „odhalením“, že „Murín bojuje proti svojej predstave feminizmu a preto nemá čas ani energiu venovať sa týraným deťom“. K tomu ochotne potvrdzujem, že som (mimo vedeckej práce) spisovateľ a publicista, nie aktivista. Napriek tomu som obetoval desať rokov aktívnej práce ako predseda slovenskej WiPC (Writers in Prison Committee), kde sa nám podarilo v obrane slobody slova a najmä našich väznených kolegov spisovateľov dosiahnuť pozoruhodné výsledky až na úrovni našej celosvetovej organizácie PEN (podrobnosti sú v mojom životopise každému k dispozícii). Mojim vkladom k problematike domáceho násilia je, že ako vedec viem získavať a triediť informácie, ako autor dávam výsledok tejto neľahkej práce zadarmo (na rozdiel od platených feministických aktivistiek) k dispozícii verejnosti. Vedie ma k tomu aj povinnosť člena celosvetovej spisovateľskej organizácie PEN, ktorá priamo v Charte PEN ukladá, že sa „...zaväzujú bojovať proti nešvárom slobodnej tlače, akými sú lživé informácie, úmyselné klamstvo a skresľovanie faktov v záujme politických a osobných cieľov.” To feministické kampane napĺňajú mierou vrchovatou. Žiaľ málokto sa proti tomu ozve, lebo nemá trpezlivosť hľadať ich ideologické zdroje. Preto som si naštudoval základné feministické spisy a pomáham ich ústredné myšlienky zverejňovať. Zato ma feministky (to je bežný paradox totalitných ideológií) nenávidia a snažia umlčať za každú cenu.


Feminizmus proti slobode slova

Feministky neznášajú kritiku. V televíznej diskusii proti Cvikovej a Grochovej to došlo tak ďaleko, že keď mi konečne museli dať šancu prehovoriť (ten ich fanatizmus bol už aj na Vadkerti priveľa a dala mi slovo), tak ma aspoň prerušovali, či hovorili súbežne do svojho mikrofónu, aby mi nebolo rozumieť. Ak by feministky mohli, tak umlčia všetkých kritikov s rovnakým presvedčením o „jedinej pravde“ ako komunisti. Výstižne to charakterizovala v diskusii ardea: „Nerozumiem, ako môžu pripisovať mužom (tým najviac) rodové stereotypy - veď už toto samé o sebe je rodovým stereotypom. Vyrážajú klin klinom. Proti ženskej diskriminácii (nikto netvrdí že neexistuje) stavajú inú diskrimináciu.“ Toto sú slová, ktoré by feministky pri moci už nikdy nepripustili zverejniť. Keďže to nemôžu urobiť, darí sa im aspoň vytláčať tieto kritické hlasy mimo hlavných médií, kde majú slovo prakticky len ony a nimi finančne štedro dotované kampane lží.

Na Malinovej blogu, keď reagovala na moju úvahu, ardea napísala len nevinnú otázku: „Chcela som sa vás už dávnejšie spýtať, lebo tomu nerozumiem: v glosári aspektu - pod heslom násilie na ženách - som našla, že za násilie páchané na ženách sa pokladá aj násilie páchané pred ich narodením konkrétne: "umelé prerušenie tehotenstva na základe výsledkov pohlavnej selekcie plodu". Teraz neviem - ak by sa žena slobodne rozhodla pre interrupciu z dôvodu, že by predpokladala narodenie dievčatka – tak, ak by šla na interrupciu tak by to bolo násilie?“ To ostalo bez odpovede, resp. s pohŕdavým komentárom ako si trúfla vôbec sa opýtať.

Feministky zásadne neargumentujú o svojich z prsta vycucaných číslach, sú to „posolstvá“, o ktorých sa nesmie pochybovať. Feministky (ako je u totalitných ideológií pravidlom) tiež nepripúšťajú diskusiu, ale hneď útočia na autora. Takže so mnou sa v uvedenej diskusii pani Pietruchová vysporiadala hneď , cit.: „...podľa mňa je zrelý na vyšetrenie“. No áno, presne takto umlčiavali komunisti svojich kritikov, vyhlasovali ich za bláznov. Ďalší dôkaz aké sú si tieto totalitné ideológie a ich nositelia blízki.

A v tom je aj podstata našej virtuálnej debaty, priatelia. Totalitné ideológie sa vždy báli protiargumentov voči ich zjednodušeným „pravdám“. Kým teda ešte slobodne diskutujeme o demagógii feminizmu, ktorá sa žiaľ dostala aj do súčasnej kampane Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR proti domácemu násiliu, je tu šanca, že rozum zvíťazí a vzťahy mužov a žien nebude už ovplyvňovať žiadna nenávistná ideológia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Čo nám hovorí Matovič? Máme sa obávať?

Premiér dnes sľúbil zmenu komunikácie.


Už ste čítali?