Muž sa na cestu zásadne nepripravuje a balí sa na poslednú chvíľu. Potom je, pochopiteľne, zaskočený tým, ako to vyriešila jeho žena. Jeden pozoruhodný zvyk nás totiž spája s prérijnými Indiánmi - tábor zásadne balia na ďalšiu cestu ženy, nikdy nie muži. A potom sa tí muži márne čudujú, čo všetko sú ženy schopné na cestu nabaliť.
Muž chápe, že dovolenka je ako vojnová výprava, a preto si berie toho čo najmenej, aby bol pohyblivý. Preto nevie vyjsť s údivu ako dlho jeho žene trvajú prípravy a takmer nikdy nie je načas zbalená. Akoby aj mohla, keď ešte čistí vypnutú chladničku a na poslednú chvíľu kontroluje všetky elektrické zástrčky, vodu a plyn. Len u tých starších mužov sa s pokročilým vekom prejavuje takzvaný Syndróm starej Indiánky. Poznal som jedného, ktorý sa na trojdňový výlet do Záhrebu balil celé doobedie, a keď mu s jeho obrovským kufrom chcela pomôcť dospelá dcéra, dostal hysterický záchvat, že kvôli nej určite na niečo zabudne. A aj zabudol.
Riešenie sa priam ponúka: Zbaľte manželove veci skôr, ako pribehne na poslednú chvíľu z práce. Veď beztak balíte celú rodinu aj s proviantom.
Umenie zbalenia batožiny
Všetko svoje so sebou nosím, to nepovedal žiadny bezdomovec, ale vo verzii Omnia mea mecum porto ovládalo každé dieťa v starovekom Ríme. Žena, ktorá sa chystá na cestu, je dvojnásobným vyznavačom tejto filozofie. Ona totiž myslí na veci, ktoré naozaj potrebuje, a potom aj na tie, čo by sa zišli. Chce totiž, prirodzene, vyvetrať šatník. Veď načo kupovala celý rok letné šaty, sukne, blúzky, tričká, keď to nemá nakoniec aj predviesť?
Táto logika vedie ženy k tomu, že si na rozdiel od mužov zásadne nabalia na cestu viac, než nevyhnutne a dokonca viac, než sú schopné uniesť. Vždy ma fascinovala ich viera, že veď sa s tým už niekto povlečie. Niektoré by mohli kvôli tomu vymeniť manžela za dvoch nosičov. Veď aj preto vznikol fenomén zvaný lodný kufor. To je taká neuveriteľne objemná batožina, že sa do nej zmestí aj pomenší milenec. A stačí dolu urobiť otvory na nohy a odnesie sa aj sám...
Lotéria s kuframi
Vhodne zvolená batožina - to je celá jedna kategória v umení cestovať. Vždy so záujmom sledujem, ako kto zápasí napríklad s dnes už klasickým kufrom na kolieskach. Najviac problémov majú takí exoti ako ja, čo výber kufra podcenia. A tak sa vám môže stať, že kufor neťahá elegantne za sebou, ale vláčite ako invalida v náručí, pretože malé a úzko vedľa seba položené kolieska sú prakticky nefunkčné. Samozrejme, že tie na "nožičkách" čoskoro stratíte úplne. Nehovoriac o ich manipulácii pri nakladaní do lietadla a z lietadla, keď nimi bagážnici hádžu ako keby mali urobiť rekord v hode bremenom. Výsledkom nie sú rekordy, ale vaša doničená batožina. V poslednej dobe preto pozorujem na letiskách, ako prichádzajú cestujúci predvídavo s kuframi pancierovanej podoby, ktoré ostanú neporučené, aj keby na nich bagážnici krepčili odzemok.
Len čo sme vyriešili tento problém, máme ďalší. Aby sa nám po príslušnom lete batožina aj vrátila. Ja tvrdím, že je to najrozšírenejšia lotéria na svete a hráme ju, aj keď inak hazardné hry neuznávame. Na druhej strane sa v nej dá vyhrať dokonca aj vtedy, keď ten kufor nepríde (viď http://gustavmurin.webgarden.cz/leto-na-cestach )!
Určite to poznáte aj vy. Ak nie z vlastnej skúsenosti, tak určite z rozprávania známych. To sú tie prípady, kedy sa v lotérii kufrov nedarí. Pri jednej naozaj dlhej ceste naša malá turistická výprava čelila notorickému problému. Jednej pani neprišiel kufor. Teda presnejšie, tvrdila, že jej neprišiel. Boli sme z toho primerane otrávení. Mali sme za sebou dvanásťhodinový let a pred sebou vidinu pohodlia hotela a privítania sľúbeným welcome-drinkom z exotického osviežujúceho koktailu. Veď na nás už mával sprievodca spoza colnej prepážky. No ale pani nemala kufor, tak sme museli čakať. Všetci sme hypnotizovali pás s batožinou a hlavne ten tajomný otvor, kde sa podľa neznámych pravidiel zjavuje alebo nezjavuje naša vytúžená batožina. Ostatní cestujúci si postupne rozobrali tú svoju batožinu (inak, toto je tiež téma na zamyslenie - kto kedy kontroluje čo si kto zoberie?) a na páse vytrvalo krúžil už len jeden jediný kufor. Mal som tú mini-výpravu na starosti a už mi bolo jasné, že starosti budú. Tak som vypátral nejakého kontrolóra bagážnikov, čo v takej pohodovej krajine ako je Bali, nie je ľahké. Presvedčil som ho o naliehavosti úlohy a doviedol ho k tej pani, aby mu v slzách vyrozprávala svoj strastiplný osud bez kufra. Ten super-bagážnik zachoval neobvyklý pokoj a rozvahu a začal sa tej pani vypytovať ako ten kufor vyzeral. Zistili sme, že pani to nevie. Kúpila si totiž na túto príležitosť úplne nový kufor a zabudla aký! Super-bagážnik uvážlivo pokýval hlavou a ukázal na ten jediný kufor, ktorý už hodinu krúžil na páse a opýtal sa: "Mohol vyzerať takto?"
Tá pani vyvalila oči na kufor, ako keby ho videla prvý krát (v skutočnosti ho videla druhý krát; prvý krát, keď ho kupovala) a nemo prikývla. Bol to jej kufor. Myslel som, že ju tam na mieste zamaškrtím. Ale ovládol som sa. A to radím aj vám. Ja viem, že to nemá celkom logické vysvetlenie, ale v tej celosvetovej lotérii kufrov sa v drvivej väčšine dopracujeme aspoň na remízu. Kdesi-akosi ale predsa sa aj ten váš nájde.
Príjemné leto, priatelia!
