reklama

Obete televíznych besied

Načo sú dobré besedy v televízii? Má to vôbec zmysel? Pre koho sú a koho ešte nerozčúlili?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (67)

Vo včerajšom SME-čku sa Fero Guldan oprel do televíznej besedy o ľudských právach na STV a keďže som sa jej zúčastnil, tak ma tiež nabral hákom. To nie je podstatné, odpoveď tu prikladám až ako Post scriptum. Ale naštartovalo ma to k úvahe, ako vlastne vnímame takéto besedy.

Čo všetko už tu bolo


Musím rovno povedať, že tá beseda o ľudských právach nebola z tých, kde by som mohol len chváliť. Nielen ako účastník, ale hlavne ako divák úprimne nemám rád tie akademické typy, čo sú schopné bez nádychu prednášať aj dve hodiny. Je to drť slov premiešaná občas faktami, ktoré si človek, ak chce, nájde aj sám. Nič nové, ani nečakané a, žiaľ, ani pozornostihodné. No ale to je vec moderátora a jeho rozhodnutia dodať téme aj veľkú mieru didaktiky. Možno si to tá téma aj zaslúžila, rozhodne obdivujem tých, ktorí to do noci dokázali sledovať.
 Musím povedať, že hoci Hríba naozaj nemusím, na mňa z besied v STV kedysi dávno naozaj zapôsobila jeho "podlampová" debata s matematikmi o matematike. Už som robil s vedcami mnohé rozhovory v rozhlase a slušný počet aj v televízii a tak viem, aké ťažké je ich donútiť neprednášať a formulovať stručne a jasne. A to sa mu v takej nelákavej téme aj podarilo.
 Naproti tomu si ho pamätám ako "v sieti" spovedali aj so Šimečkom vtedajšieho premiéra Dzurindu a to jediné, čo ma zaujalo bolo to, ako sa v pauzách odpovedí statočne napchávali orieškami. V osobe moderátora to tajomstvo úspechu televíznych besied teda asi celkom nebude.
 Zažil som na vlastnej koži aj celkom ekrazitové besedy a najdramatickejšou bola tá z decembra 1989 v priamom prenose STV na tému národnej hrdosti. Boli sme tam pozvaní spolu s Karolom Ježíkom a Robertom Kotianom, lebo s nami už taká beseda bola urobená pár mesiacov predtým, ale komunisti ju dali do trezoru. Zásluhou redaktora sa však zachovala a mala byť odrazovým mostíkom pre debatu v "slobodných časoch". Prizvali aj výtvarníka Laluhu, speváka Richarda Müllera a Vladimíra Mináča. To už bolo teda namiešané na slušný ekrazit, hoci dramaturgička sa zaprisahávala, že žiadny tajný scenár tohoto revolučne priameho prenosu neexistuje. Ale, samozrejme, existoval. Richard Müller tam vtedy zafungoval ako trójsky kôň a keď bola prvá otázka zo študentského komparzu a odtiaľ vyštartoval tvor menom Nič s priamym útokom na Mináča, vtiahol ho namiesto seba rovno do stredu besedy. Bol to neuveriteľný okamih. Obaja moderátori (Peter Princ a Paťa Jariabková) vyfučali, nezmohli sa na slovo. Mináč bol na infarkt, Nič sa vypľul z prvej várky invektív a nemal, čo viac k tomu dodať, kamery bežali, čas sa zastavil. No a vtedy som si povedal, že keď v irackej televízii za Husajna popravovali besedníkov priamo pred kamerami, tak na Slovensku by sa také niečo diať nemalo. Zobral som si slovo a začal som to skúšať uhrať aspoň na remízu. Aby Mináč neskočil na Nič-a a aby Nič neskákal do reči iným, ak majú čo povedať. Boli to najdlhšie minúty, aké som kedy v štúdiu zažil (a robil som aj priame prenosy, dokonca 90 minút a zelených projektoch z fondov EÚ, čo bola tiež pekná klada). Ale postupne sa situácia upokojila a blížili sme sa k záveru. A vtom nejaký dilino vytiahol tabuľu a na nej bolo napísané "Máte ešte 15 minút navyše!". Myslel som, že skolabujem, ale aj to sme akosi uhrali. No a večer som sa dozvedel o čo išlo. To mi zavolal vtedajší manžel Pati Jariabkovej a môj dávny stredoškolský spolužiak Jariabka, aby mi vynadal (ako vysoký funkcionár STV!), že prečo som to pokazil. On vraj preto pozerá preteky F1, aby videl havárie...
 Podstatnejšie však bolo iné, nemenej smutné, poznanie. Z reakcií známych som vyrozumel, že to väčšina z nich sledovala na pol ucha a štvrtinu oka. A tak mi jedni vynadali za to, že som sa Mináča nezastal a druhí, že som sa ho zastával až moc. A pritom ani jedno som neurobil, len som si dovolil zabrániť odstrelu kohosi v priamom prenose.
 A tak keď som včera čítal alergickú reakciu Ferka Guldana najmä na diskutujúceho Eduarda Chmelára, opäť som mal nepríjemný dojem, že dospel k radikálnemu záveru na základe polovičného počutia a štvrtinového videnia. A tak je to asi s väčšinou nami sledovaných televíznych besied. Alebo sa mýlim?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


 
Fero Guldan píše


"Tohtoročný 10. december bol ukážkou, kam sme sa odvtedy dopracovali. Čo v STV 2 predvádzal Eduard Chmelár, fachman na všetko, od Vrakune po Togo, bolo desivé sledovať, keď nám chvíľu nešiel zvuk. Mimika, gestá, skrátka malý diktátorko. A tým malým prstíkom, čo šermoval, skoro oko vypichol slušnému Jozefovi Mikloškovi, čo bol podpredsedom Rady ČSFR pre ľudské práva. Chmelárovi v jeho dlhých tirádach o ničom opreteky prikyvovali "nestranní" moderátor spolu s Gustom Murínom, div sa svete, terajším predsedom slovenského PEN-klubu. Milý Gusto, čo, prosím ťa, vyprávaš, keď sa vo svete stretneš so skutočnými spisovateľmi, mysliteľmi, ktorí majú názor?"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

P.S. Milý Ferko, prečítal som si Tvoju glosu v SME a ako keby som Ťa počul. Ty keď vyjdeš z ticha ateliéru, tak vždy chŕliš a nie som si istý, či vždy máš vôbec čas zvážiť, čo Ti slina na jazyk, resp. papier prinesie. Konkrétne v odkaze na mňa mi pripadá samozrejmé, že výtvarník sa nemusí orientovať v literatúre. Ale každý, kto len trochu pozná históriu misie PEN na Slovensku vie, že som tu pôsobil už dva krát ako tajomník Slovenského PEN Centra a v roku 2000 som ako predseda vracal do života túto organizáciu spisovateľov, ktorú skupinka okolo Zajaca, Štrassera a Šimečku doviedla až na pokraj zániku. Do roku 2004 sme spolu s tými, ktorí to so slobodou slova myslia vážne, dostali toto centrum na špičku tejto celosvetovej organizácie aktivitami, ktoré pozná aj verejnosť a viac sa o nej môžeš dozvedieť aj na našej web-stránke www.scpen.sk. A tak, keď som do vedenia tejto organizácie bol po piatich opäť zvolený, svet sa nedivil, ale naopak som dostal gratulácie z celého sveta od vedenia v Londýne cez Japonsko až po Mexiko (veď si to nájdi). No a o čom sa bavíme s kolegami vo svete? Už dávno sme sa zhodli, a o tom je PEN klub, čo Ti asi uniklo, že je dôležité, aby v zdravej spoločnosti mal priestor každý hlas, hoci by sa aj niekomu nepáčil. Všimol som si už, že dikcia Eduarda Chmelára viacerých irituje, ale ten vklad PEN klubu je práve v tom, že my ľudí nenálepkujeme. Každý má právo vyjadriť svoj názor. A preto, až sa zase stretneme s kolegyňami a kolegami z PEN International na našich celosvetových konferenciách, či kongrese, poviem im, že tu ešte stále na Slovensku máme takých, ktorí radi iných paušálne nálepkujú a najradšej by kohosi umlčali. A práve preto má naša misia aj tu zmysel. Prajem Ti príjemné Vianoce bez nálepok a umlčiavania na základe emócií, bez serióznych argumentov.

Gustáv Murín

Gustáv Murín

Bloger 
  • Počet článkov:  328
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Vraciam sa na tento blog a verím, že tak opäť stretnem starých dobrých známych a aj nových čitateľov. Aj keď tento blog je všemožne aj nemožne filtrovaný, takže ho určite nenájdete vo Výbere :( Zoznam autorových rubrík:  KrimiMédiáCivilizáciaBratislavaDlhovekosťCestyRádioaktívni - doplňujúce textPolitikaJazykové hlavolamyRovnoprávnosťParadigmy zdraviaNezaradenéPartnerské vzťahy a rodinaKultúraČo sa deje

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu