Európa logických celkov
Alfred H. Heineken ako predseda správnej rady tretieho najväčšieho pivovarníckeho zoskupenia na svete v rámci svojej nadácie pre historické vedy rozvinul s holandskými vedcami myšlienku „Euroutópie“, kde by 75 štátov (+ Monako a Lichtenštajnsko) tvorilo stabilný kontinent. Tu sa už blížime k ideálu logických územných celkov. Heinekenovým cieľom bol výber takýchto štátnych útvarov, ktoré nepresiahnu desať miliónov obyvateľov. Má to nepochybné výhody v možnosti tzv. priamej demokracie, ktorá má zároveň solídny ekonomický základ a šance občanov účastniť sa na správe vecí spoločných sú takmer optimálne. Samozrejme, že to vyžaduje delenie stávajúcich veľkých i stredných štátov. Heineken tak rozdelil Španielsko na šesť pôvodných častí; Francúzsko na sedem (zabudol však na samostatnú Korziku); Taliansko na osem častí (Sicília a Sardínia tvoria jeden z týchto štátov); Poľsko na päť častí (zaradil aj Sliezsko); rozdelil na dvoje Belgicko, Holandsko aj Rakúsko; ponechal nezmenené škandinávske krajiny, oddelil Moravu od Českej Republiky, spojil Írsku republiku so severným Írskom, rozdelil Veľkú Britániu na deväť častí (z toho na sedem častí rozdelené Anglicko) a Nemecko dokonca na jedenásť. Ušiel mu však vznik Slovinska a celkom zabudol na bývalý Sovietsky zväz, bez ktorého rozdelenia by takto rozdrobená Európa čelila stálej hrozbe. Ak teda doplníme mapu už o existujúce nové štátne celky (Estónsko, Lotyšsko, Litva, Bielorusko, Ukrajina, Slovinsko, Korzika, Gruzínsko, Arménsko, Abcházsko, Azerbajdžan, Ingušsko, Nachičevan, Dagestan, Osetia...), blížime sa k číslu deväťdesiat (a viac) členských štátov takto zjednotenej Európy. Len pre zaujímavosť, 36% Heinekenom navrhovaných štátnych útvarov je menších ako Slovensko a ideálnym priemerom osídlenia je 6 300 000 obyvateľov v rámci jedného štátu.
Kríza Európskej Únie...
... na príklade utečeneckej invázie ukazuje, že je tu veľký nepomer medzi veľkými štátmi, ktoré vnucujú svoje aj bizarné záujmy (viď. Merkelová a Nemecko), tým menším. Eurotópia ponúka menšie, logické rovnocenné celky, ktoré by sa vrátili k demokracii aténskeho typu. Európa, ak má prežiť ďalšie očakávateľné krízy, musí prejsť omladením systému EÚ. Ak vychádzame z biologických modelov, tak súčasnej Európe, zloženej z malých a veľkých štátov, hrozí, že sa stane organizmom s dvoma žalúdkami, tromi pľúcami, štyrmi cirhotickými pečeňami a nekonečnom končatín. Veď ozaj, načo agrárne Španielsko (ktoré má už tak dosť problémov) potrebuje za suseda v Európskom spoločenstve agrárne Maďarsko a Poľsko? Celkom inak sa tie isté územia javia po zaradení do sústavy menších, logických štátnych celkov. Každý kto skladal detskú skladačku vie, aké ťažké je dať dokopy diely nesúrodej veľkosti - veď aj preto ten úspech Lego-systému kombinujúceho rovnocenné časti. Funkčné telo Európy by sa malo skladať zo štátotvorných buniek optimálnych veľkostí. Každý tento celok by mal byť tak ako bunka sebestačný a predsa v mene vyššieho princípu a vzájomnej výhodnosti vstupovať ako rovnocenný partner do spoločenstva iných. Je možné, že práve takto sa konečne vyhneme vnútroeurópskym konfliktom, ktoré dosiaľ už dva krát odpálili nálož svetovej vojny. Malé, ale sebestačné štátne celky nebudú mať potrebu, ani silu navzájom sa napádať, či usilovať o územné zmeny. Isté je, že pri rokovaní ministrov zahraničných vecí, či premiérou EÚ stále cítiť tlak veľkých štátov a marginálnu úlohu tých malých. Ale ak by za stôl zasadlo jedenásť zástupcov nemeckých štátov, sedem francúzskych a šesť španielskych, tak by reprezentovali silu pôvodných národných celkov, ale zároveň by sa mohli spájať jednotlivo s inými zástupcami štátov Eurotópie na základe spoločných záujmov napríklad poľnohospodárskych, priemyselných alebo prímorských oblastí Európy. Nie je to vízia ani trochu utopická, naopak ponúka praktické riešenie absurdného pendlovania Európskeho parlamentu medzi Bruselom a Štrasburgom, ktorý stojí toľko zbytočne vyhodených peňazí, že to vyvolalo protestnú petíciu už milióna občanov EÚ. Zástupcovia logických územných celkov by tak vytvorili druhú komoru parlamentu, ktorá je vo vyspelých demokraciách samozrejmosťou. Podobné riešenie mimochodom malo aj bývalé Federálne zhromaždenie spoločného štátu Čechov a Slovákov, rozdelení na Snemovňu ľudu a Snemovňu národov.
Dolná komora Euro-parlamentu
Ak by takéto rozdelenia zastúpenia v Európskom parlamente existovalo, nemuselo by nevyhnutne dôjsť k rozpadu existujúcich štátov. Tie stávajúce by boli zastúpené v hornej komore, logické regionálne celky v tej dolnej.
Len sa pozrime koľko tlejúcich i horúcich vnútorných napätí Európy by sa tak vyriešilo. Už desaťročia existujú snahy o osamostatnenie častí veľkých národných štátov západnej Európy, kde žijú MENŠINY – Španielsko (Baskicko, Katalánsko, Galícia, Kanárske ostrovy), Francúzsko (Korzika, Bretónsko, Provensálsko, Alsasko, Nová Kaledónia), Taliansko (Sicília, Sardínia, Benátsko, Lombardia, Severná liga), Veľká Británia (Severné Írsko, Wales, Škótsko, Falklandské ostrovy). Zvláštnu kapitolu tvorí Nemecko, kde rozdelenie na spolkové štáty zmierňuje odstredivé tlaky (hoci Bavorsko a Prusko sú zjavne nekompatibilné) a problémy sú skôr s veľkými nemeckými enklávami po celej Európe (Frísko v Holandsku, Pomoransko v Poľsku, Povolžie v Rusku a Sudety v Čechách). Aj v menších štátoch západnej Európy je evidentný tlak na prerozdelenie do logických celkov – v Belgicku (Flámsko a Valónsko) a Holandsku (Frísko).
A nehovoríme akademicky. Odstredivé sily týchto menších útvarov dávajú o sebe vedieť naozaj razantne už desaťročia. Na Korzike od 70-tych rokov minulého storočia počuť výbuchy bômb a tiež rakiet odpálených separatistami z idúcich áut. Na ich konte je aj zdemolovanie bordeauxskej radnice, pôvodného sídla súdobého francúzskeho premiéra Juppého, ktorý vyhlásil, že Korzika ostane navždy francúzskou.
Sicília sa pokúšala osamostatniť už na konci druhej svetovej vojny a to pripojením k Spojeným štátom. Dodnes tam však môžeme vidieť nápisy “Nezávislá Sicília” so symbolom ženskej hlavy s tromi nohami a podpisom F.N.S.. Na druhej strane Talianska pôsobí silná Severná liga s myšlienkou oddelenia od zaostalého a mafiánskymi praktikami zaťaženého juhu krajiny.
V Baskicku z času načas prepukne násilie organizované povestnou teroristickou organizáciou ETA. V roku 1977 sa pokúsila o samostatnosť Kanárskych ostrovov teroristická skupina pod vedením Antonia Cabilla.
Severné Írsko, kde IRA desaťročia bojovala za slobodu, okupuje rovnako dlho britská armáda, čo len dokazuje, že nejde o prirodzenú súčasť stále sa zmenšujúceho impéria Veľkej Británie. Vo Walese miernejšie, v Škótsku dôraznejšie presadzujú osamostatnenie od centrálnej vlády v Londýne. Škótsko má konečne vlastný parlament, aj škótsku libru.
Mám kolegov spisovateľov Kataláncov a poznám ich národnú hrdosť, aj nelásku k španielskemu kráľovstvu. Podobne ako Škóti a iní, aj oni by chceli byť samostatní a zároveň sa toho viacerí obávajú. V Eurotópii by boli samostatní a predsa nemuseli vystupovať zo štátneho zväzku Španielska.
Toto je šanca pre Európu, aby sa stala súdržnejšou a vyriešila odstredivé tendencie menších častí. Takže, na zdravie, pán Heineken, nech žije Eurotópia!
