Mečiarov syndróm nie je žiadny unikát. Dá sa opísať aj ako "disociálna porucha osobnosti". Lekárska definícia znie: "...prejavuje sa správaním s asociálnymi až antisociálnymi následkami, nerešpektovaním bežných noriem a pravidiel správania, vrátane porušovania zákona. Takýto človek vlastné záujmy a potreby výrazne povyšuje nad záujmy druhých ľudí a spoločnosť."
Je podozrenie, že super-ego pána Harabina je nad všetkým. Považuje sa za Boha (lebo vraj sudcovia sú ako bohovia), chce vraj byť prezidentom (za kotlebovcov?!) a je podľa vlastných slov sudcovský Superman.
Výrazy ako skromnosť, súdnosť (u sudcu!), či kolegialita - to sú v prípade Harabin pojmy neznáme.
Obavy o jeho duševné zdravie vyvolávajú najmä jeho výroky, ktoré sa nesrovnávajú s realitou. A strata kontaktu s realitou je už krôčikom do blázninca. To mu, samozrejme, nikto neprajeme, ale čo si máme pomyslieť o takomto výroku v rozsiahlom rozhovore pre Život č.18/2017:
"Moje rozhodnutia sú moja vizitka a výkladná skriňa slovenskej judikatúry uznávané tiež v zahraničí."
O tom, že by si Harabina zahraničie v dobrom všimlo (v zlom zrejme áno) nič nevieme. A TU (stačí kliknúť) sa môžeme presvedčiť, ako je to s tou jeho vizitkou "najlepšieho trestného sudcu".
V uvedenom rozhovore sa vyznal aj z obdivu k Mečiarovi. A ten nás len nedávno presvedčil, že ak by ho aj celý svet usvedčil z nekalých činov až zlo-činov, on si bude mlieť stále tú svoju mantru, ktorá sa mu hodí. Tak aj Harabin, sám seba vychvaľuje, sám seba dáva za vzor, ale keď sa na to pozrieme bližšie a zoberieme konkrétny príklad (TU, stačí kliknúť), zistíme, že výsledok je v očiach ostatných sudcov a aj ich najvyšších orgánov nielen biedny, seba-exhibičný, ale aj škandalózny.
Naozaj sa treba opýtať, nemal by byť duševný stav sudcov, ak majú také symptómy ako Harabin, podrobený lekárskej prehliadke? Veď ak šoféri musia prejsť takouto skúškou a majú ďaleko menšiu zdpovednosť, u sudcov typu Harabina by to snáď mala byť povinná sebaobrana spoločnosti, či nie?