Na stope číhajúcej smrti
V 80. rokoch svet doslova ochromila vlna ochorení na AIDS, ktorá akoby trestala prílišnú sexuálnu neviazanosť najmä vo vysoko vyspelých krajinách. Hrozba infekcie HIV s následkom smrteľného ochorenia AIDS trvá teda už pomaly 40 rokov a zdá sa, akoby sme si na ňu zvykli. Táto téma z médií takmer už vymizla. A predsa sa predstavitelia najvplyvnejších krajín na čele s USA rozhodli vytiahnuť do nového útoku proti tejto celosvetovej pandémii, prečo?
Na riešenie problematiky infekcie HIV sa dlhodobo sústreďuje úsilie vedcov, lekárov i dobrovoľníkov s nasadením nemalých finančných prostriedkov na celom svete. Pritom africký kontinent predstavuje z hľadiska infekcie HIV zvlášť veľký problém. Snúbi sa tu niekoľko sociálno-ekonomických faktorov komplikujúcich prevenciu HIV, akými sú polygamia, chudoba a s ňou súvisiaca prostitúcia mladých dievčat, obmedzené možnosti diagnostiky, ako aj strach pred poznaním pozitívneho výsledku, ktorý hlavne pre dievčatá znamená stratu možnosti vydať sa. Nehovoriac už o nedostatku liekov pre HIV-infikovaných pacientov. Z tohto dôvodu a najmä vzhľadom na najnovšie možnosti terapie infekcie HIV sa v súčasnej dobe sústreďuje pozornosť práve na africký kontinent a tiež na štáty Karibiku.
Najbohatšie krajiny sveta a Rusko sa dohodli na ambicióznom pláne boja proti AIDS diagnostikou, liečbou a prevenciou v 14-tich najviac postihnutých krajinách Afriky a Karibiku. Tento plán podporil americký Kongres pozoruhodnou sumou 14 miliárd dolárov. Európska Únia reagovala navýšením vlastných prostriedkov boja proti AIDS o 1,2 miliardy dolárov ročne.
Nádeje niektorých výskumníkov vzbudzuje v roku 1998 odhalený gén, ktorý v HIV víruse funguje ako molekulový reostat. Vypína a zapína aktivitu iného génu produkujúceho bielkovinu, ktorá je pre HIV vírus kľúčom do napadnutých buniek. Podľa Stephena O´Briena, vedúceho skupiny objaviteľov tohto génu a šéfa Laboratória genómovej diverzity v Národnom výskumnom ústave rakoviny vo Fredericku v štáte Maryland, objav môže byť využitý na výber vakcíny proti AIDS podľa genetickej precitlivenosti.
V tejto súvislosti je zaujímavá hypotéza o tom, ako sa vlastne vírus HIV dostal do ľudskej populácie. Podľa rozhlasovej stanice BBC sa tak mohlo stať dokonca v dobre mienenej snahe získať vakcínu proti detskej obrne. Takýto výskum prebiehal v 50-tych rokoch v USA a boli k nemu využité tkanivové kultúry z pečení 400 šimpanzov dovezených z afrického dažďového pralesa. Niektoré zo zvierat boli nosičmi SIV infekcie, do tej doby neprenosnej na človeka. Pri skúšobnom očkovaní bol však tento vírus SIV priamo vnesený do ľudského organizmu a tu pravdepodobne zmutoval na ľudskému telu prispôsobenú odnož HIV. Hypotézu malo podporiť tvrdenie, že prvé príznaky infekcie HIV sa na severoamerickom kontinente objavili údajne naraz v niektorých amerických mestečkách, kde bola táto vakcína odskúšavaná v rokoch 1957-1960.
S uvedenou hypotézou však celkom nesedí fakt, že prvou známou obeťou HIV vírusu bol v roku 1976 nórsky námorník, ktorý ochorel na málo rozšírenú formu HIV-1 O.
Najrozšírenejšia dnes je podskupina HIV-1 M. Tá podľa iných zdrojov pochádza naozaj od šimpanza a to konkrétne poddruhu Pan troglodytes troglodytes. Jeho areál výskytu sa presne zhoduje s oblasťou, kde došlo k prvým záznamom o epidemickom šírení ochorenia AIDS. U šimpanza ide o pôvodný vírus SIVcpz. Vírus SIVsm sa zasa našiel u opice zvanej mangabej, Cercocebus atys, u ktorej sa dokonca dokázal priamy prenos menej početného typu HIV 2 na človeka – táto opica sa totiž loví na mäso a chová sa aj ako domáci maznáčik.
Je pozoruhodné aký nízky je výskyt tohto smrteľného ochorenia na Slovensku, kým v susednej Ukrajine hovoria o druhom Černobyle vzhľadom k nárastu infikovaných ľudí.
