Karola Wlachovského poznám ešte z 90-tych rokov, keď som do Budapešti opakovane viedol delegácie PEN klubu, ako obetavého propagátora vzájomných vzťahov slovenskej a maďarskej kultúry. Podrobne o jeho zástoji hovoril na slávnosti pán Imre Molnár, riaditeľ Balassiho inštitútu v Bratislave:
Vysokoškolský pedagóg, literárny historik, prekladateľ a diplomat na dôchodku Karol Wlachovský sa narodil v roku 1941 v Košiciach. Maturoval v roku 1958 v Bratislave, následne pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
V rokoch 1963 – 1968 pôsobil ako redaktor literárneho časopisu Slovenské pohľady, následne – až do roku 1990 – bol redaktorom a zástupcom riaditeľa knižného vydavateľstva Tatran. Presne pred päťdesiatimi rokmi (v roku 1968, počas svojho pôsobenia v Slovenských pohľadoch) vydal svoj prvý knižný preklad z maďarčiny – prózu maďarského literáta Dezsőa Monoszlóyho Tetovaní anjeli (Tetovált angyalok). Na uvedenom preklade pracoval – podľa vlastných slov – na objednávku a v istom stave núdze, keďže ako „človek z Gemera“ mal ako jediný v redakcii kontakt s maďarčinou, respektíve afinitu k tomuto jazyku.
Po úspešnom zvládnutí tejto úlohy sa jeho prekladateľská kariéra rozbehla na plné obrátky. A zatiaľ čo v rámci svojej redaktorskej práce redigoval a pripravoval do tlače knihy slovenských autorov, rad za radom uverejňoval aj svoje literárne preklady z maďarčiny. Do slovenčiny preložil diela literátov ako József Balázs, Géza Csáth, Imre Dobozy, Béla Hamvas, Ákos Kertész, Dezső Kosztolányi, Iván Mándy, Miklós Mészöly, Kálmán Mikszáth, László Németh, Géza Ottlik, István Örkény, Boris Palotai či Ákos Szilágyi.
Vďaka nemu mohla slovenská čitateľská verejnosť spoznávať na stránkach rôznych literárnych časopisov takych autorov ako Babits Mihály, Csurka István, Darvasi László, Esterházy Péter, Fábián Zoltán, Garaczi László, Moldova György, Nádas Péter, Sánta Ferenc a mnoho ďalších.
Z menovaných literátov je namieste osobitne vyzdvihnúť Örkénya, Mészölya a Ottlika, pretože podľa jedného z Wlachovského mentorov Csabu Gy. Kissa, „Karči si vyberal najmä z maďarských prozaických diel, ktoré znamenali pre súčasnú slovenskú literatúru istý impulz, výzvu.“ Nezabúdajme však ani na takých – rovnako obľúbených – klasikov ako Csáth, Kosztolányi či Mikszáth. A práve vďaka Karolovi Wlachovskému sa na police slovenských knižníc dostalo zatiaľ osem Mikszáthových diel, vydaných pod hlavičkou vydavateľstva Marenčin PT.
Naši literárni historici pri nejednej príležitosti poukazujú na kultúrnohistorickú skutočnosť, podľa ktorej diela Kálmána Mikszátha, označujúceho Slovákov slovným spojením „tót atyafiak“ (v dnešnom význame: bratia alebo rodáci), výrazne ovplyvnili obraz Slovákov v dobovej maďarskej spoločnosti, resp. vzťah maďarskej spoločnosti k slovenskému národu. Vďaka práci nášho „pána Wlachovského“ (výraz Miklósa Mészölya), môžeme byť svedkami podobného procesu – ibaže v opačnom poradí. Vďaka nemu totiž môžeme byť očitými svedkami integrovania sa mikszáthovského celoživotného diela do slovenského kontextu, čo je do istej miery spojené aj s prehodnocovaním a redefinovaním dobových maďarsko-slovenských vzťahov. Osobne si myslím, že v kontexte súčasného maďarsko-slovenského spolunažívania a vzájomného zbližovania sa to má nevyčísliteľnú hodnotu. Koniec koncov, v jednom z rozhovorov to povedal aj samotný Karol Wlachovský: „maďarská kniha vydaná po slovensky je aj politikum, ktoré pomáha odbúravať nedôveru a predsudky“.
Rovnako veľkú zásluhu môžeme nášmu oslávencovi pripísať aj v súvislosti s prezentáciou tvorby maďarských autorov zo Slovenska v slovenskom jazyku, a tým aj so sprostredkovaním zmýšľania a životného pocitu príslušníkov tunajšej maďarskej národnostnej menšiny. Veď popri prekladoch diel Józsefa Berecka, Lászlóa Dobosa, Gyulu Dubu, už spomínaného Monoszlóyho a ďalších autorov, je výsledkom prekladateľskej práce pána professzora Wlachovského aj takmer kompletné celoživotné dielo Lajosa Grendela v slovenčine (celkovo 13 titulov). Azda ani nemusíme zdôrazňovať, že výsledkom tejto mimoriadne bohatej a hodnotnej prekladateľskej práce je okrem iného aj skutočnosť, že vďaka slovenskému prekladu už dielo Lajosa Grendela obohacuje paralelne literárne svety dvoch národov – maďarského i slovenského.
A tu sa dostávame ku kategórii, ktorá výrazne presahuje hranice umeleckého prekladu. Úspech Wlachovského uvedomelej prekladateľskej práce je už dlhé roky porovnateľný s úspechmi, ktoré dosahuje v role sprostredkovateľa kultúry či skôr kultúrneho diplomata. Našťastie, toto snaženie Karola Wlachovského, považovaného aj za slovenského veľvyslanca maďarskej literatúry, si všimli aj vedúci predstavitelia slovenskej zahraničnej politiky, vďaka čomu v rokoch 1990 – 1996 zastával post riaditeľa najprv Československého kultúrneho a informačného centra, a potom Kultúrneho inštitútu Slovenskej republiky v Budapešti (kedy zároveň bol aj veľvyslancom slovenskej literatúry v Maďarsku). Na veľkú radosť takmer všetkých vrstiev maďarského intelektuálneho života mohol túto funkciu opätovne zastávať aj v rokoch 1999 – 2003. Nie je žiadnou novinkou, že obe tieto etapy sa do dejín maďarsko-slovenských kultúrnych a spoločenských vzťahov zapísali ako mimoriadne plodné a prínosné. A okrem Karola Wlachovského za to môžeme v neposlednom rade ďakovať aj takým veľvyslancom, akým bol profesor Rudolf Chmel.
Prekladateľská práca Karola Wlachovského môže byť zároveň školou a vzorom pre nasledujúce generácie. Práve preto bolo preňho veľkým zadosťučinením, že mohol v rokoch 1993 – 2011 prednášať teóriu a prax umeleckého prekladu a slovenskú literatúru študentom slovakistiky na Filozofickej fakulty Univerzity Eötvösa Loránda v Budapešti, na pôde Ústavu slavistiky – strednej Európy a na Katedre slovenského jazyka Katolíckej univerzity Pétera Pázmánya v Pilišskej Čabe, ako aj na Vysokej škole Sándora Csomu Körösiho v Békešskej Čabe a na Pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity. Jeho kolegovia i maďarskí a slovenskí študenti v ňom spoznali nielen majstra umeleckého prekladu, ale zároveň dobrého, srdečného človeka a priateľa, s ktorým sa mohli – hoci aj pri pohári vína – porozprávať aj o našich najbolestnejších a najpálčivejších „susedských“ otázkach. (Tento fakt môžem si aj ja osobne potvrdiť.) Pretože ako jeden z jeho maďarských recenzentov napísal: „Karol pozná duše oboch krajín – a rovnako i to spoločné a odlišné v nich. Ich minulosť a prítomnosť. No on ich nielen pozná, ale ich aj chápe a má rád – a čo je naozajstnou skúškou tejto lásky: dokáže ich kritickým pohľadom aj porovnať.“
Jeho nevídané pracovné nasadenie, honorované mnohými maďarskými aj slovenskými cenami, neutícha ani teraz, keď prekročil prah dvoch sedmičiek. Vo svojom budinskom byte či v tichu prekladateľského domu na brehu Balatonu dodnes neúnavne pracuje na tom, aby dokázal ešte lepšie zosúladiť slovenské a maďarské slovesá, podstatné mená a vetné konštrukcie a prostredníctvom nich posunúť nás, súčasných Maďarov a Slovákov, bližšie k sebe.
Vážený pán profesor Wlachovský, všetkými obľúbený Karči! Ďakujeme ti nielen za obetavú prácu spojenú s tvojím poslaním sprostredkovateľa hodnôt, ale sme vďační ti aj za to, že môžeme byť tvojimi súčasníkmi. Od Stvoriteľa ti vyprosujeme pevné zdravie a ďalšie nezlomné nadšenie, vysielané v prospech maďarskej i slovenskej spoločnosti, ktorá tak naliehavo potrebuje osobnosti tvojho formátu.
Dňa 20. augusta 2018, pri príležitosti maďarského štátneho sviatku, udelil prezident János Áder pánovi Karolovi Wlachovskému Rad rytierskeho kríža Maďarskej republiky za zásluhy, ktorým ocenil jeho prekladateľskú prácu i prínos v oblasti sprostredkovania kultúrnych hodnôt.
Pánovi Wlachovskému k vyznamenaniu zo srdca blahoželáme a prajeme mu veľa sily, zdravia a úspechov v ďalšej práci.
Druhým oceneným bol pán Vincent Polakovič:
Narodil sa 19. novembra 1958 v Poprade. Po skončení štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach pracoval v štátnej službe na Okresnej prokuratúre v Poprade. Neskôr pôsobil ako advokát. V lete 1990 uskutočnil okružnú cestu „po stopách Vincenta van Gogha“, ktorá ho inšpirovala k tomu, aby postavil a 11. septembra 1993 otvoril dnes už legendárny Žltý dom Vincenta van Gogha v Poprade. Následne pôsobil ako umelecký manažér a organizoval množstvo výstav doma i v zahraničí.
V roku 1994 sa v Holandsku zoznámil s Gerardom H. Meulensteenom, s ktorým v roku 1999 spustil výstavbu prvého súkromného múzea moderného umenia na Slovensku Danubiana Meulensteen Art Museum. Múzeum, ktoré kontinuálne pokračovalo v aktivitách popradského Žltého domu, otvorili 9. septembra 2000 v Bratislave-Čunove.
Danubiana Meulensteen Art Museum sa vypracovalo na jednu z kľúčových stredoeurópskych kultúrnych inštitúcií. Vincent Polakovič pôsobí od jeho vzniku až dodnes ako jeho riaditeľ, a menažer pričom sa od začiatku snaží využívať múzeum, ktoré sa nachádza v blízkosti rakúsko-slovensko-maďarskej štátnej hranice, ako symbolický most spájajúci stredoeurópske kultúry a národy. Popri organizovaní výstav z tvorby domácich i zahraničných umelcov udržiava nepretržitý kontakt s medzinárodne uznávanými zberateľmi umenia, kurátormi, so slovenskými i svetovými múzeami – okrem iných aj s kultúrnymi inštitúciami a výtvarnými umelcami v Maďarsku.
Vďaka nemu sú diela súčasných maďarských umelcov trvalo zastúpené v zbierkach múzea. V tejto súvislosti je namieste spomenúť aj permanentnú prítomnosť tematických, resp. súhrnných výstav maďarských výtvarníkov vo výstavnom programe Danubiany. Diela spojené s maďarským geografickým a kultúrnym priestorom, tvoriace súčasť výstav, ktoré sú považované za dôležitú udalosť slovenského i maďarského kultúrneho života, múzeum sprostredkúva domácim i zahraničným návštevníkov (každoročne mnohým tisícom) v podobe kvalitných umeleckých albumov a katalógov.
Z doterajších mimoriadne významných výstav s maďarským kontextom môžeme spomenúť Expresionistické tendencie v súčasnom maďarskom umení 1980 – 2007 z roku 2007, výstavu umeleckej a manželskej dvojice Zoltán Kemény – Madeleine Szemere-Kemény z roku 2008 či kolektívnu výstavu slovenského a maďarského umenia s názvom Umenie tolerancie z roku 2009, predstavujúcu 100 diel maďarských a 100 diel slovenských výtvarníkov, ktorá sa uskutočnila pod záštitou ministrov kultúry Istvána Hillera a Mareka Maďariča. V roku 2011 zožala veľký úspech spoločná výstava Farba – radosť – obraz maďarskej výtvarníčky Ilony Keserü a slovenského výtvarníka Rudolfa Sikoru, nad ktorou prevzali záštitu minister zahraničných vecí János Martonyi a slovenský premiér Mikuláš Dzurinda. A napokon spomeňme výstavu Crossing Borders z roku 2017, prezentujúcu špičkové diela moderného a súčasného maďarského umenia zo zbierok svetoznámeho Györgya Grünera, ktorá bola najrozsiahlejšou výstavou svojho druhu na Slovensku a záštitu nad ňou prevzali ministri Zoltán Balog a Marek Maďarič.
V roku 2018 získal Vincent Polakovič ocenenie maďarského ministra ľudských zdrojov Zoltána Baloga, ktorý mu za prácu vykonanú v kultúre a osobitne za propagáciu maďarského umenia na Slovensku udelil vyznamenanie Pro Cultura Hungarica.
Pánovi riaditeľovi k vyznamenaniu zo srdca blahoželáme a prajeme mu veľa sily, zdravia a úspechov v ďalšej práci.
