reklama

Rozhovor o literatúre...

...a dobe, kedy vznikala. Tento rozhovor vznikol s podnetu mladej študentky Niny, ktorá študuje v Moskve, a náhodou sme sa stretli pri jednej spoločenskej príležitosti. A na diaľku sme ten rozhovor dokončili. Možno zaujme aj Vás...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Koniec 80-tych a začiatok 90-tych rokov bol veľmi „chaotický“ nielen v Rusku, ale aj v Československu. Zaujímalo by ma, ako hodnotíte obdobie pred rokom 1989 Vy, spisovateľ a publicista.

G. Murín: Treba zdôrazniť, že koncom 80-tych rokov sa politická situácia pomaly, ale isto, uvoľňovala. Takže, keď ma v lete 1989 predvolali na výsluch Štátnej tajnej bezpečnosti, už to nebolo také hrozivé, skôr komické. Ešte hrali obvyklé „bu-bu-bu“, ale už len zo zotrvačnosti a dali sa ľahko odbiť. Aj tajní už vedeli, že dôjde k zmenám. A rok pred pádom komunistického režimu už sa dalo kde-čo aj publikovať, ľudia čítali pozorne i medzi riadkami a redakcie platili honoráre. Preto prechod do podstatne chaotickejšej demokracie bol pre mnohých nepríjemným prekvapením.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V roku 1985 sa v Rusku objavil Michal Gorbačov. Čomu ste sa v tomto roku venovali vy?

(Prosím, v internete som našla info o Klubu mladých dramatikov a potom Kruh mladých autorov – neviem, nakoľko to sedí, ak áno, zaujímala by ma bližšia činnosť týchto klubov, ak nie, tak spresniť informáciu o vás J ).

G. Murín: V tom roku som sa stal zakladateľom a prvým predsedom Kruhu mladých autorov (KMA). Slovo „kruh“ vtedy bolo módne, malo cveng. Pridalo sa k nám jadro Klubu mladých autorov, čo bol skôr debatný a pre niektorých literárnych exhibicionistov „odbavovací“ priestor vo Vysokoškolskom klube, tzv. V-éčku, v Bratislave. Na tom aj zakapal. Naproti tomu KMA sme zakladali s cieľom vytvoriť konečne širší, samosprávny publikačný priestor pre mladú literatúru. Starí komunisti-normalizátori mali totiž strach ešte zo 60-tych rokov, kedy vychádzal časopis Mladá tvorba. Po roku 1968 ho zakázali a s ním aj jeho redaktorov a autorov. Takmer o dvadsať rokov neskôr už práve nástupom Gorbačova bolo možné skúšať taký priestor obnoviť. Keďže z časopisu mali literárni papaláši stále hrôzu, prišiel som s nápadom štvrťročného almanachu, ktorý by sme zostavovali sami. Skombinoval som snahy vo vedení SZM (vtedajšia mládežnícka organizácia), kde chceli ukázať nejakú gorbačovovskú iniciatívu, s intervenciami na vedenie Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS). Nakoniec nás na ZSS, aj vďaka mojej autorite (bol som už ako autor známy aj článkami vo vtedy najprogresívnejšom a aj najkritickejšom týždenníku Nové slovo a mal som aj iné aktivity, ako bol Klub mladých dramatikov, ktorý zasa podporovala Slovenská televízia, ako potenciálny zdroj dramatických autorov) zobral na vedomie, dali nám k dispozícii zasadačku a možnosť pravidelných stretnutí. Popri tom nás využívali na ich prezentáciu, že v duchu Gorbačovovej Perestrojky tiež niečo robia. Bola to ale schizofrénia. Na oko boli za Gorbačova, ale v skutočnosti sa jeho reforiem báli, lebo tie by viedli nevyhnutne k ich výmene. Takže došlo k paradoxom, že mi stačilo požiadať o zorganizovanie odborného seminára Klubu mladých dramatikov a dali nám k dispozícii celý kaštieľ v Budmericiach a mňa tam priviezol šofér limuzínou ZSS (to som bol ešte len maturant a na niečo také nezvyknutý). Proti ich vôli sa mi nakoniec práve cez šéfredaktora Nového slova, Leopolda Podstupku, podarilo iniciovať pracovné stretnutie s vtedajším ministrom kultúry a skvelým básnikom Miroslavom Válkom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Stretnutie mladých autorov s ministrom M. Válkom.
Stretnutie mladých autorov s ministrom M. Válkom. (zdroj: G. Murín)

Ten si pozval nás z KMA, aj vedenie ZSS, aby vypočul obe strany, náš štvrťročný almanach odobril a dal naň aj financie! Lenže tam tá dobrá vôľa aj skončila. Vedenie ZSS toto rozhodnutie sabotovalo a keď sme sa listom ministrovi sťažovali, rozhodli, že mňa treba (podľa slov V. Mihálika) „ako šťuku v rybníku“ odstaviť. Takže z predsedu dvoch prestížnych organizácií mladých tvorcov som sa stal razom zakázaným autorom. KMA zo zotrvačnosti vydal jeden almanach a potom sa pre nečinnosť rozpadol. Klub mladých dramatikov tak isto v tichosti zanikol. V mojej osobe z oboch vybrali „motor“ a tak aj skončili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako by ste hodnotili Vy obdobie Gorbačova na poste prezidenta? (Stiahnutie sovietskych vojsk z Afganistanu, glasnosť, Brežnevova doktrína, ..) Čo priniesol Michal Gorbačov pre Československo? V Rusku jeho popularita nie je až taká vysoká, zato na Západe je vo všeobecnosti uznávaný ako človek, ktorý sa pričinil o ukončenie Studenej vojny. Súhlasíte s týmto názorom?

G. Murín: K tomu treba hneď povedať, že Gorbačovova Perestrojka nadväzovala na Dubčekove reformy. A občania u nás už vedeli, že to nemusí dopadnúť dobre. Komunistické vedenie v ČSSR predvádzalo dokonalú schizofréniu. Na jednej strane sa nemohli verejne postaviť proti Gorbačovovi, ale na druhej robili všetko preto, aby jeho reformy hatili. Osobný príklad sme si už uviedli na mojom pokuse o literárnu „perestrojku“. A môžeme pokračovať. Mládežnícki funkcionári v SZM, ako perspektívni nástupcovia normalizátorov, si chceli získať zásluhy pre prípad veľkých zmien, a tak prišli v roku 1987 s veľko-akciou „Pozdrav mládí“. Išlo o celoštátnu súťaž vo všetkých umeleckých disciplínach. A to aj v kategórii novela a našťastie anonymne. Ja som totiž mal práve dokončenú novelu o boji ochrancov prírody (z ktorých neskôr boli vodcovia Nežnej revolúcie) za záchranu historického cintorína. Vo vydavateľstve Smena bol rukopis odmietnutý, ako ideologicky závadný. To ale v Prahe, kde zasadala federálna komisia, nevedeli. A tú cenu mi dali! Automatické, okrem finančnej odmeny, bolo aj vydanie novely. Ale napriek veľkolepému udeleniu ceny vo Valdštejnskom paláci v Prahe, rukopis na Slovensku vo vydavateľstve Smena (kde vtedy kraľoval istý horlivý komunista, ktorý je dnes horlivým katolíkom) opäť odmietli. V jednej kópii však rukopis mojej novely koloval po Prahe, až sa dostal do rúk Ondřeja Neffa, známeho autora, ktorý ho presadil do novozaloženej knižnej edície pre debutantov Ladění. Ale v češtine, čo je zrejme unikát v česko-slovenskej literárnej histórii! Knižka vyšla pred letom 1989, rozchytala sa, stihol som za ňu dostať Cenu pražských knihkupců (rovnakú ako Havel) a už prišiel November 1989 a sloboda vydávať čokoľvek. Paradoxom je, že moji kamaráti-disidenti si vtedy založili vydavateľstvo Archa, ale túto novelu v slovenčine už vydať odmietli. Mali iné priority... Pripomenulo sa mi to po čase, keď som stretol jedného ukrajinského autora, ktorý bol za komunistickej vlády vo väzení, pretože mu vyšla odborná knižka v anglickom Oxforde. A po páde komunizmu a prepusteniu z väzenia ju na Ukrajine nikto nemal záujem vydať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Apríl 1986 - Černobyľská havária. Ako reagovalo na túto situáciu Československo?

G. Murín: Nijako, veď sa to tajilo. Mali sme s tým už skúsenosť, pretože desať rokov pred Černobyľom skolaboval na dva krát pokusný reaktor A1 v Jaslovských Bohuniciach. Boli „len“ dvaja mŕtvi a tiež sa o tom nesmelo hovoriť. Tú atmosféru som opísal v knihe „V tieni Černobyľu“.

Obálka vedeckej knihy.
Obálka vedeckej knihy. (zdroj: G. Murín)

Medzi ľuďmi, samozrejme, kolovali rôzne šepkandy, ale až do pádu komunistickej vlády to bolo tabu. Ako biológ som potom v 90-tych rokoch mal možnosť robiť testovanie následkov tej havárie v Jaslovských Bohuniciach a výsledky boli publikované v niekoľkých článkoch v zahraničí a so všetkými údajmi nedávno v našej veľkej vedeckej monografii, ktorá vyšla v prestížnom svetovom vedeckom vydavateľstve v New Yorku.

Politické udalosti roku 1987 boli v Československu poznamenané niekoľkými zmenami. Nový predseda vlády Ladislav Adamec ako aj nový tajomník v komunistickej strane - Miloš Jakeš. V čom vidíte ich najväčšie zlyhanie? Aký je váš názor na socialistické idei?

G. Murín: Jakeš bol starý normalizátor a jeho zvolenie malo len potvrdiť, že sa nič zásadne meniť nebude. V tej dobe kolovala nahrávka jeho prejavu pre komunistických funkcionárov v niektorom kraji. Povestná z toho bola jeho veta, že sa cíti „jako kůl v plotě“. Normalizátorov márne vyzýval slávny herec Miloš Kopecký na Zjazde dramatických umelcov, aby konečne odišli. Boli hluchí a slepí. Adamec bol len figúrka na vylepšenie fasády vlády, ktorá sa už ticho rúcala. Mimochodom, tú nahrávku Jakeša zrejme urobila a rozšírila ŠtB, povestný „hlídací pes strany“. A oni nakoniec aj pripravili tzv. Nežnú revolúciu s Havlom. Akurát, že sa im to vymklo z rúk...

1989 – Nežná revolúcia. Aké sú vaše spomienky na toto obdobie? V čom bola slovenská revolúcia iná, ako tá česká?

G. Murín: Zásadný rozdiel bol v tom, že politika sa robila v Prahe. V Bratislave to bol len revolučný folklór. Hovoril som o tom vtedy s Janom Langošom, ktorý bol v Prahe spojkou VPN na Občanské forum. To v Prahe obsadilo budovu s príznačným názvom Aurora a ako mi Langoš potvrdil – v prízemí boli študenti, ktorí robili tú čiernu prácu komunikácie s verejnosťou, na poschodí bol organizačný štáb OF a poschodie vyššie bolo vyhradené len pre Havla a jeho najbližších. A nikto nevedel kto tam chodí a o čom sa tam jedná. Tak sa robí revolúcia! Moji kamaráti vo vedení VPN obsadili nejakú budovu Mestského výboru KSS, z ktorého zamestnanci ušli. Ale bol tam chaos, každý si chodil kde chcel a ako chcel, a keď tam po pár dňoch prišli dvaja ožratí skalní komunisti, tak hrozilo, že celé slávne VPN vlastnoručne vyhádžu späť na ulicu. Bolo to komické. Viete si predstaviť, že títo „revolucionári“ zorganizovali protištátnu demonštráciu a po nej hľadali v Starom Meste reštauráciu, kde by si dali večeru? Čo môže byť väčší dôkaz rozkladu režimu, kde sa pred tým zatváralo len za podozrivú myšlienku, či vtip?

„Štrngali“ ste aj vy kľúčmi vonku na ulici? (ak nie – prečo, ak áno – pocity, spomienky)

G. Murín: Ja som bol vo veľmi priateľskom vzťahu s viacerými vedúcimi osobnosťami Nežnej revolúcie a najmä s jej vodcom Jankom Budajom. A v rámci tejto priateľskej siete som bol telefonicky pozvaný aj na prvé zhromaždenie VPN dva dni po udalostiach na Národní třídě v Prahe. Bolo to v Umeleckej besede a dav bol taký hustý, že som sa k zakladateľom hnutia už nepredral. Skôr, než som si stihol rozmyslieť, čo ďalej, osud chcel, aby sa oni vybrali z budovy cez ten dav kamsi do vopred im známeho útočiska. Ten dav sa rozhrnul a oni prichádzali rovno ku mne. Ale oči už mali upreté do budúcnosti, jednoducho ma prehliadli. Vtedy som pochopil, že už začína separovanie vedenia od ostatných a keď ma po pár dňoch predsa len zavolali do Poradného zboru KC VPN a aj na stretnutie vedenia VPN s aktivistami z celého Slovenska, opakovane som sa presviedčal, že títo moji kamaráti vôbec netušia, ako sa robí revolúcia. Boli len figúrkami v hre, ktorá sa už dávno pred tým dohodla tajne v Prahe. A nevyhnutne čoskoro začali bojovať medzi sebou o tých pár minút „slávy“. Som rád, že som pri tom nebol a len s odstupom sledoval, ako pôvodne všetkými milovaného vodcu revolúcie Janka Budaja jeho vlastní intrigami surovo vystrnadili z politickej scény. Na Nežnej revolúcii mám však predsa len zásluhu. Pri prvej masovej demonštrácii som prichádzal z vedeckého laboratória neskôr a námestie už bolo plné. Mal som sa drať na tribúnu medzi „svojich“, ale mňa zaujalo, že preplnené námestie tvorila aj historická budova dnešného Ministerstva kultúry s vysokým lešením. A na tú sa liepali všelijakí zvedavci. Pri preťažení to mohlo spôsobiť pád lešenia a tragédiu, čo by celý revolučný vývin zarazilo. Tak som sa vyštveral na to lešenie a z najbližších neznámych som urobil stráž, ktorá bránila ďalším, aby tam vyliezli. Pokojne som kvôli tomu oželel aj to, že som sa na tú tribúnu nikdy nedostal. Nestál som o to na tejto a ani na ďalších podobných tribúnach v tej dobe.

Ako hodnotíte Občianske fórum a VPN a jej predstaviteľov: Václav Havel, Václav Klaus; Milan Kňažko, Ján Budaj?

G. Murín: V polovici roku 1989 som od zástupcu šéfredaktora Literárneho týždenníka (ktorý mal vždy podivuhodné kontakty na zahraničné médiá a čuch na politické zmeny) dostal veľmi neobvyklé zadanie. Keďže vedel, že mám kontakty na disidentov na Slovensku a sprostredkovane aj v Čechách, objednal u mňa rozhovor s Václavom Havlom! To vtedy ešte ani komunistická moc netušila, že je jej čoskoro koniec. V Prahe som dohodol, ako ten rozhovor urobiť, keď Havel príde na stretnutie ešte stále nepovolenej spisovateľskej organizácie PEN International, a ako sa nahrávka rozhovoru vynesie von. Na ten rozhovor mi tiež poskytli všemožné Havlove texty a ja som si ich dôkladne preštudoval. Výsledok bol taký, že som odmietol ten rozhovor urobiť. Nie preto, že by som sa bál následkov, ale preto, že som Havlove texty našiel plné planých fráz a intelektuálnych póz, ktoré by ma priviedli k jedinej otázke – či ho samého tá duchovná hlušina nenudí. Neskôr som sa presvedčil, že Havel za ten môj čas strávený prípadným rozhovorom naozaj nestál. Bol to pózer, čo vodu kázal a víno pil. Pardon, pil tvrdý alkohol a nadmieru. Nakoniec skončil rovnako ako Jeľcin v úlohe bábky, čo prikývne aj na také svinstvo, ako bolo (ním takto označené) „humanitárne bombardovanie“ bývalej Juhoslávie. Ako absurdný dramatik robil v úlohe prezidenta absurdné gestá, akou bola aj plošná amnestia, ktorú pred ním urobil len Stalinov kat Berija. Havel naozaj nestál za väčšiu pozornosť. Iba ak by sme chceli vyskúmať, ako sa takýto človek stane dobrovoľne produktom zahraničných tajných služieb a nimi platených médií.

 Václav Klaus bol rovnako sebastredný, ako Havel, o čom kolovalo aj zopár dobrých vtipov. Ale mal aspoň originálne myšlienky mimo obvyklých scenárov neoliberálnych inžinierov ľudských duší. Preto sa s Havlom tak neznášali. Ale Klausova kupónová privatizácia bola (otázka je, či úmyselne) zbabraná. Je tiež autorom výroku, že nevie, čo sú to „špinavé peniaze“. Neskôr ten výrok popieral, ale aj vďaka nemu sa Česká republika stala najväčšou svetovou práčkou špinavých peňazí, na čo doplatilo mnoho občanov, ktorí si do takto umelo vytvorených a vzápätí skrachovaných bánk vložili peniaze.

 Milan Kňažko bol herec, čo sa dal na politiku. Revolučný tribún, čo skončil v jej osídlach. Rekordér v zakladaní a opúšťaní strán a straničiek.

 A Janko Budaj? Tragická postava Novembrovej revolúcie. Zahnaný komunistami do kotolne bol aj bez oficiálneho vzdelania veľmi inteligentný a sčítaný. Roky pred revolúciou sme trávili spolu dlhé hodiny debatami. Od komunistov si veľa vytrpel, ale tiež našiel páku, ako ich režim usvedčovať, cez hnutie ochrancov prírody. V čase Gorbačova prišiel s nápadom vydať oficiálny zborník kritických ochranárskych štúdií pod názvom „Bratislava – Nahlas!“, čo mal byť odkaz na Glasnosť. Zohnal na to skutočných odborníkov z oficiálnych štruktúr, kde nie všetci boli komunisti a minimum normalizátorov. Ponúkol mi v nej autorstvo jednej kapitoly, ale nebola to moja parketa. Prenasledovaný do poslednej chvíle, majstrovsky zorganizoval Nežnú revolúciu. A jeho kamaráti, salónni revolucionári, politicky úplne neschopní, ho pomohli pred prvými slobodnými voľbami špinavou intrigou zhodiť z prvého muža revolúcie na nežiadúcu osobu. Za tou intrigou bol zrejme Havel, ktorý sa bál silného muža Slovenska, ktorý sa údajne vyjadril, že samostatné Slovensko nie je nemysliteľný koncept. Názorný príklad, že aj táto revolúcia požierala svoje deti...

Ako by ste hodnotili médiá pred a po revolúcii?

G. Murín: Ja som pôvodne chcel vyštudovať buď žurnalistiku alebo scenáristiku. Ale na dobrú radu otca mojej spolužiačky, Alexandra Bachnára, som sa dal na biológiu s perspektívou, že budem novinárom píšucim o životnom prostredí. Taký odbor sa však vtedy neotváral a tak som skončil na všeobecnej biológii, špecializácii cytológia. A naozaj sa ukázalo, že to bol za komunistických časov ideálny azyl pred zákazmi a útokmi, ktoré nevyhnutne prišli po viacerých mojich článkoch. Prorocká bola tá rada aj v tom, že mi moja biologická profesia predsa len pomáhala v písaní o životnom prostredí. Asi najpamätnejší bol vtedy môj veľkočlánok „Plánované pláne“, ktorý natruc kuvičím hlasom v Literárnom týždenníku zaštítil vtedajší šéfredaktor Vincent Šabík. Postihnutí papaláši volali po zásahu štátnych orgánov i prokuratúry, ale to už bolo leto 1989, a Šabík sa nedal. Naopak, otvoril priestor ohlasom čitateľov a tak sa vďaka môjmu príspevku Literárny týždenník stal prvým poslom závažných spoločenských zmien. Som za tú statočnosť pánovi Šabíkovi vďačný.

 V dramatických decembrových dňoch som sa teda nezapojil do práce VPN, ale na naliehanie mojich priateľov, že sa treba ku každodenným zmenám akosi vyjadriť, som reagoval asi najoriginálnejšie. Stal som sa zakladateľom prvého a jediného porevolučného samizdatu s názvom Hlas kotolne. Bol to v tej chvíli unikátny čin, pretože v médiách prevládal klasický revolučný pátos, ktorý býva jednostranný a zakrýva nedostatky. V našom občasníku sme zaviedli povinnosť vyjadrovať sa len pod pseudonymom, čo neobyčajne uvoľnilo slobodomyseľnosť autorov. Ale naša kritika išla hlavne cez humor a táto kombinácia tak zaujala, že sa citácie z našich jednotlivých čísiel objavovali aj v bežnej tlači. Jeden z priateľov z Centra umelej inteligencie (kde sa riadili heslmo, že „Umelej inteligencii ešte nikto cez rozum neprešiel“) sa podujal tlačiť naše čísla najskôr na obyčajnej počítačovej tlačiarni na tzv. listingoch, postupne sa však kvalita tlače zlepšovala a pribudli aj karikatúry. Boli sme tak zároveň priekopníkmi dnes už zavedených tzv. alternatívnych médií, pretože sme vydávanie hradili z dobrovoľných príspevkov. Vydržalo nám to približne tri roky a myslím si, že to bol môj najdôležitejší vklad rodiacej sa demokratickej spoločnosti v oblasti médií a slobody prejavu. Aj keď moji priatelia vo VPN to znášali ťažko. Nastavili sme im zrkadlo a vlastne aj predvídali krach ich amatérskych pokusov ovládať politiku v prostredí zastupiteľskej demokracie, ktorej ani trochu nerozumeli...

Václav Klaus spolu s predsedom slovenskej vlády Vladimírom Mečiarom sa významne podieľali na dohodnutí rozdelenia Česko-Slovenska, ku ktorému došlo 1. januára 1993. Ako hodnotíte rozdelenie Československa s odstupom času? Bolo nevyhnutné?

G. Murín: Bolo to najrozumnejšie riešenie. Tie vášne výčitiek, ktorý národ na koho dopláca, už boli neúnosné. Prechádzalo to do absurdných emócií. Predstavte si, že ja som chodil tri roky do školy s vyučovacím jazykom českým (z ktorého mám na vysvedčení dvojku!), keďže tá jednotriedka bola popri Veľvyslanectve v Bagdade, kde náš otec učil na univerzite v rokoch 1967-1970. Po česky sa mi aj snívalo a moja prvá (platonická) láska bolo krehké české dievčatko. Po II. svetovej vojne, kedy boli slovenskí roľníci lákaní na to, aby prišli po Nemcoch obsadzovať Sudety aj s ich statkami. Zlákalo to aj rodičov mojej mamy a táto vetva našej rodiny je v Čechách už tak domestikovaná, že podľa reči, či správania by ste ich slovenský pôvod už nedokázali odhadnúť. Ako malý chlapec som bol presvedčený, že každá rodina má polovicu slovenskú a polovicu českú. Aj vojenčinu som si odbil v Benšove u Prahy a o Prahe som tvrdil, že je „hlavným mestom môjho srdca“. Absolvoval som tam dve polročné vedecké stáže a nespočítane návštev mojich tamojších príbuzných a premnohých známych. A jediný krát sa mi stalo práve, keď tá hystéria vrcholila, že som sa v Prahe bál prehovoriť po slovensky. Predstavte si, že pri vchode do metra nejaká pani predávala cestové lístky. Chcel som si ich kúpiť, ale ona ich odmietla predať so slovami „vždyť vy nás nemáte rádi“???! V takej atmosfére vášní bolo najrozumnejšie rozhodnutie to rozdeliť. Následné až (vzhľadom k iným príkladom vo svete) neobvykle pokojné rozdelenie mohli obe nástupnícke využiť pre svoj pozitívny obraz vo svete, ale tu sa ukázala sebastrednosť Klausa, ktorý to hatil svojim nadradenými pózami. Pritom jeho žena je Slovenka a po rokoch ako Veľvyslankyňa urobila veľa pozitívneho, pričom som mal to šťastie byť pri tom nápomocný. Samostatné Slovensko dnes prosperuje a jeho občania sú hrdými členmi európskej rodiny. Tá premena je úžasná.

Rok 1989 – začiatok „Dekády zločinu a trestu“? Čo si myslíte o období Vladimíra Mečiara a Michala Kováča? Ako naše začiatky ovplyvnili celkový vývoj Slovenska?

G. Murín: Súboj Mečiar kontra Kováč bol symbolický. Obaja sa dopustili kriminálnych činov (áno, aj Kováč v kauze Technopol a tiež podozrenia z olúpenia o dedičstvo jednej dôverčivej rodiny), ale jedného zahraničie vyfarbilo ako zlosyna a druhého ako „dobrosyna“. Západné demokracie majú stáročnú skúsenosť, že ak svojho protivníka neodstavíte úplne (napríklad aj väzením alebo vraždou), vráti sa vám to v najmenej vhodnej chvíli. Preto konflikty riešia omnoho zmierlivejšie, priam v rukavičkách. Zažil som to v celosvetovo známom časopise Playboy, ktorému som istú dobu na Slovensku šéfoval, aj v celosvetovej spisovateľskej organizácii PEN International. V tej prvej sa potrebovali baviť neschopného slovenského manažéra, dosadeného nejakými zbohatlíkmi. Mali mu mnohé čo vyčítať, ale ten rozchod urobili tak elegantne (ešte aj s poďakovaním!), že sa od údivu na nič nezmohol. V druhom prípade dokázali oceniť aj úplne idiotský návrh (noví holandskí delegáti prišli s absurdnou myšlienkou, že životné prostredie zachránime tým, že naše celosvetové kongresy sa budú konať nie každý rok, ale každý druhý, čím vraj bude menej pravidelných letov???), nepolemizovali s ním a nechali to vyšumieť do stratena. Tejto kultúre sporov sa ešte len musíme učiť.

Čím vás, ako vedca, natoľko zaujala mafiánska téma? Stretli ste sa osobne napríklad s Mikulášom Černákom (alebo druhými mafiánmi toho obdobia?)

G. Murín: Nápady na konkrétnu knihu sa rodia postupne. V tomto prípade to bol trinásťročný proces. Tá téma ma zaujala ešte za komunizmu, keď sme nemohli tušiť, že bude aktuálna aj u nás. Vedel som teda dosť o talianskej a americkej mafii. Časom aj o ruskej a bulharskej. A keď sa objavili prvé prípady po roku 1989, automaticky som si otvoril novú zložku a začal do nej zakladať náhodne získané podklady. Vedel som, že by to mohlo byť zaujímavé ako kniha, ale nevedel som nájsť kľúč, ako ju napísať. Až keď sa vystrieľala prvá generácia okázalých mafiánskych bossov, odrazu mi bolo jasné, že to je tá dobrá správa pre Slovensko – organizovaný zločin je skratka, ktorá ku šťastiu nevedie. Ostatné bola rutina, pretože som použil metódu spracovania podkladov, ktoré sa sovedčili už pri mojich predošlých knihách faktu.

Obálka knihy o M. Černákovi
Obálka knihy o M. Černákovi (zdroj: Marenčin PT)

 Mimochodom, nikdy som nemal záujem stretávať sa s mafiánmi. Ale keď som písal knihu o Černákovi, prejavil záujem o osobné stretnutie. Samozrejme, že som nebol hneď na prvýkrát z takéhoto pozvania nadšený. Bol som práve v Srbsku na medzinárodnom literárnom festivale a bavil som sa o tom s kolegami zo zahraničia. A práve títo kolegovia mi poradili, aby som to predsa skúsil, veď je to príležitosť dozvedieť sa niečo viac. Pomocou Černákovho advokáta, ktorý nás skontaktoval, a po vzájomnej písomnej korešpondencii (mimochodom, Černák má pekné písmo, ale biednu gramatiku) som dostal povolenie navštíviť ho. Ja som vlastne za ním išiel len kvôli tomu, aby som mu povedal, že píšem kroniku mafie deväťdesiatych rokov a v podstate tam nevidím ani ten najmenší priestor, aby to mohol nejako ovplyvniť. Išlo mi o mediálny obraz toho, čo sa vtedy dialo. A keďže média o ňom nepísali dobre, tak ani jeho obraz nemôže v knihe vyznieť dobre. On to akceptoval. Povedal, že je to v poriadku, ale že by sa rád k jednotlivým kauzám vyjadril. Vtedy mi skrslo v hlave, že by som mohol napísať dve knihy, jednu tým mojim tradičným spôsobom, teda spracovať to, čo sa písalo v médiách, a druhú zložiť z rozhovorov nielen s Černákom. Takú knihu potom obohatili aj o ďalšie rozhovory s jeho právnikom, súdnymi znalcami, vyšetrovateľmi, sudcom, čo ho odsúdil, aj novinármi, čo jeho prípad sledovali. Nakoniec z toho bola kniha, ktorá je skutočne unikátnym dobovým dokumentom. A aj o to ide...


 

Gustáv Murín

Gustáv Murín

Bloger 
  • Počet článkov:  328
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Vraciam sa na tento blog a verím, že tak opäť stretnem starých dobrých známych a aj nových čitateľov. Aj keď tento blog je všemožne aj nemožne filtrovaný, takže ho určite nenájdete vo Výbere :( Zoznam autorových rubrík:  KrimiMédiáCivilizáciaBratislavaDlhovekosťCestyRádioaktívni - doplňujúce textPolitikaJazykové hlavolamyRovnoprávnosťParadigmy zdraviaNezaradenéPartnerské vzťahy a rodinaKultúraČo sa deje

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu