Spomienky na Leopolda Podstupku I.

Autor: Gustáv Murín | 12.11.2019 o 9:23 | (upravené 12.11.2019 o 11:09) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  126x

   Publikované pri príležitosti výročia 92 rokov od jeho narodenia (* 12.11.1927, + 3.10.1997).    Po prvý krát som Leopolda Podstupku zaregistroval pri inšpiratívnych stretnutiach Nového slova mladých.

Leopold Podstupka urobil totiž to, čoho sa vtedajší „normalizátori“ báli.

Počas Pražskej jari v roku 1968 patrili mladí autori k najaktívnejším podporovateľom Dubčekových reforiem a hlavne prichádzali s tvorbou oslobodenou od povinného „socialistického realizmu“. Výstavnou skriňou tejto tvorivej vlny bol na Slovensku literárny časopis Mladá tvorba. Ten „normalizátori“ s podporou sovietskych tankov a samopalov zrušili a redaktorov i autorov postihla komunistická „kliatba“. Lenže čas nezastavíš. Prišla nová generácia autorov a básnikov, ktorá nemala s týmto súbojom o slobodnú tvorbu ani potuchy a chcela jednoducho publikovať. To „normalizátori“ nechápali a bránili novej publikačnej platforme, ako mohli. Ale bol to L. Podstupka, ktorý našiel kompromis v tom, že v týždenníku Nové slovo vytvoril priestor pre mladú tvorbu v už spomínanej prílohe Nové slovo mladých, kde básnickú polovicu viedol normalizátor Vojtech Mihálik, ale prozaickú mladej tvorbe otvorená Oľga Feldeková. Tak vznikli výročné stretnutia mladých autorov na pôde redakcie Nového slova, ktoré otváral práve šéfredaktor Leopold Podstupka.

 

Podstupka a Jašíkova Turzovka

   S týmto vzácnym človekom som sa stretával aj mimo redakcie. Bol jedným z prvých, čo pochopil, že literárne ocenenie je polovičné bez finančnej odmeny. Tak vznikla významná podpora literárnej súťaže Jašíkova Turzovka (neskôr Jašíkove Kysuce) zo strany Nového slova. Táto celoslovenská cena za prózu pre mladých autorov bola vtedy najprestížnejšou práve aj vďaka Novému slovu. Treba tiež dodať, že neoficiálnu časť programu zabezpečoval Ivan Hudec, vtedy na Kysuce vysotený ako lekár do vyhnanstva za svoj prvý román. Súdruhom sa nepáčilo, že tam písal o zjavných nedostatkoch v zdravotníctve. Neviem, či to nebol náhodou on, kto zvýšil prestíž tohto podujatia aj pre nesúťažiacich starších spisovateľov z celého Slovenska založením „Literárnej jazdnej kavalérie“. Bola to skvelá hra na literárne hodnosti (ktorými sa potom povýšení chválili spätne v bratislavskom Klube spisovateľov), kde generálmi boli napríklad Mináč a Ballek, ktorí jediní mohli len raz do roka počas jedného večera v rámci vyhodnocovania tejto súťaže „povyšovať“ svojich kolegov a to pod podmienkou, že nádejní povýšení kúpia fľašu šampanského. S nimi sa postavili do radu na ceremóniu udeľovania vyšších hodností. Tie fľaše potom čerstvo povýšení odpaľovali na povel službukonajúceho generála salvou. Bola to očarujúco slobodná intelektuálna hra, ktorej sme sa my mládežníci priamo nezúčastňovali, ale starší bardi nás spontánne aj tak brali medzi seba. To bola skutočne vzácna medzigeneračná slávnosť spoločných literárnych cieľov. No a vďaka finančným odmenám, ktoré nám pri slávnostnom odovzdávaní cien odovzdával Leopold Podstupka, sme aspoň v tom šampanskom mohli s našimi staršími kolegami držať krok. Bola to tiež šanca zblížiť sa s redakciou Nového slova, ktorého redaktori na túto výročnú slávnosť prichádzali tiež.

 

Na stope mega-kauzy

   Jednou z kľúčových káuz pred Novembrom 1989 bol prípad „rekonštrukcie“ historických cintorínov v Bratislave a Ondrejského zvlášť. Bolo to niečo také bizarné, že som o tom napísal svoj knižný debut, novelu „Případ pohřbeného hřbitova“. Vyšla česky, lebo na Slovensku bola zakázaná. Ale, nepredbiehajme.

   O prípade Ondrejského cintorína som sa dozvedel náhodou. Vtedy už o tom napísal do Nového slova krátky článoček Mikuláš Huba zvaný Maňo. Keďže išlo aj o životné prostredie, zaujalo ma to a vypýtal som si povolenie od redaktorky Oľgy Vavrovej, aby som sa na to mohol bližšie pozrieť. Vďaka tomu som sa po prvý krát stretol v kaviarni Krym s Maňom Hubom a Janom Budajom. Hovorili mi neuveriteľný príbeh, ktorý sa mi neskôr potvrdil. Bolo to naozaj bizarné.

   Bratislavské cintoríny spravoval štátny podnik zvaný ZARES a jeden z jeho námestníkov riaditeľa bol neuveriteľný hochštapler. V príkrom rozpore so všetkým komunistickým konzervativizmom, sa rozhodol staré historické cintoríny „poameričtiť“?!! Bol to taký donebavolajúci nezmysel, že som tomu nemohol uveriť. Ale potvrdil mi to sám. Ten šialenec si od riaditeľa vypýtal služobnú cestu kamsi na Západ a prišiel s „objavom“, že tam sú cintoríny premieňané, alebo budované ako parky. Špeciálne v USA hroby ani nemajú klasické pomníky, ale len na zemi ležiace kamenné dosky. A toto sa rozhodol urobiť z Ondrejského (a ostatných historických) cintorínov?! Úplne ignoroval fakt, že tie desaťtisíce historických náhrobkov tu sú fakticky múzeom pod šírym nebom. Každý desiaty znamená významnú alebo aspoň pozoruhodnú osobnosť mesta i krajiny. Okrem šľachtických rodov a zaslúžilých mešťanostov je tu pochovaný napríklad aj bratislavský Robinson – Karl Jetting.

  To námestníkovi-šialencovi nestačilo. Ondrejský cintorín a jeho mikroklímu chránil vysoký pevný múr. Ten sa rozhodol zbúrať a nahradiť mrežami, aby bolo do cintorína vidieť. Ibaže ignoroval fakt, že práve pri múre boli najvzácnejšie hrobky a štíty šľachtických a meštianskych rodín boli priamo na tom múre!

   Suma-sumárum, „vylepšenie“ by znamenalo úplné zničenie historickej hodnoty cintorínu. Malo ostať len niekoľko desiatok náhrobkov namiesto pôvodných cca trinásť tisíc (zmapovaných historikom Tivadarom Ortvayom do pôsobivej historickej štúdie). Celá južná časť múru mala padnúť za obeť rozšíreniu cesty, ktorú vyhlásil ktosi za „evakuačnú“? Bolo to celé tak šialené, že vtedajší už vyššie menovaní dobrovoľní ochranári a ich oficiálna mestská organizácia začali mať podozrenie. Objavili sa dohady, že námestník-šialenec nekoná úplne nezištne, ale viaceré zrušené náhrobky sú zo vzácnych druhov kameňa, najmä mramoru, ktorý sa už neťaží. Takže po ich prebrúsení by z toho mohol byť celkom dobrý kšeft. To ma naštartovalo.

   Okrem námestníka-šialenca som navštívil jeho riaditeľa a všetkých zainteresovaných vrátane šéfky odboru Pamiatkového ústavu, ktorá proti takejto „rekonštrukcii“ vystupovala odborne. Posledným, koho názor som chcel do výsledného článku dať, mal byť názor primátora. Tu som ale narazil na jeho hovorcu, ktorý už po telefóne nejavil obvyklú ochotu spolupracovať s takým rešpektovaným týždenníkom, ako bolo Nové slovo. Bolo mi to čudné, ale aspoň súhlasil, aby som ho navštívil, že spolu preberieme, ako teda ďalej.

   Keď som prišiel na radnicu do kancelárie hovorcu primátora, zaskočil ma tvrdením, že nevie, kto som. Bolo to čudné. Uprostred dohadovania sa ale zdvihol a kvôli čomusi vyšiel z kancelárie. Ostal som tam sám. A ako nikdy takú situáciu zásadne nezneužívam, čosi mi našepkalo, aby som vykročil bližšie k jeho stolu a pozrel sa, čo na ňom je. Bol tam lístok s mojím menom a akousi poznámkou. Ten chlapík so mnou hral akúsi hru, ale ja som netušil akú. Nemalo zmysel sa s ním viac baviť a tak som odišiel.

   Všetko mi to došlo o pár dní a celkom ma to ochromilo. Podľa úvodného článočku Maňa Hubu bola šanca to šialenstvo s historickými cintorínmi ešte zastaviť. Spočiatku môjho pátrania boli aj všetci oficiáli v princípe ústretoví. Ale medzičasom muselo dôjsť k typicky direktívnemu rozhodnutiu – rekonštruovať sa bude a akýkoľvek odpor bude pod ideologickou zámienkou potlačený silou.

   Dodnes si pamätám tú bezmocnosť, keď mi to došlo. Sedel som doma ako paralyzovaný. Moje telefonáty od tej chvíle narážali na hradbu mlčania, ak ich vôbec na druhej strane nejaký úradník zdvihol. Bol som izolovaný a netušil ako ďaleko to dôjde. Až podstatne neskôr som sa dozvedel, že Jano Budaj, Maňo Huba a ďalších predviedla ŠtB na výsluchy. Tú šéfku odboru Pamiatkového ústavu prepustili. A v blízkej pivárni Mamut sa začali objavovať „žartovné suveníry“ v podobe lebiek a kostí, ako ich robotníci štátneho podniku ZARES vyhadzovali z hrobov. Bol čas sa pripraviť na najhoršie.

   Tak som si sadol a pripravil tri materiály – samotný článok, zoznam tých oficiálov, ktorých som kontaktoval, a moje vyjadrenie k ich odpovediam i celej kauze. A na ďalšie ráno som zaklopal na dvere pracovne šéfredaktora Leopolda Podstupku. Jeho pozoruhodnou vlastnosťou totiž bolo, že chodil do redakcie ako prvý. Kým redaktori ešte vyspávali a do redakcie sa jednotlivo tmolili behom celého doobedia, on sedel vo svojej pracovni už niečo po siedmej ráno. To bol aj najlepší čas nerušene s ním hovoriť. Neviem, ako som na to prišiel, alebo či mi to niekto (dokonca on sám?) poradil, ale fungovalo to.

 

Na výsluchu

   Leopold Podstupka ma prijal ako obvykle vľúdne a chápavo. Keď som mu dramaticky popisoval, na čo som narazil, neprejavil najmenšie znepokojenie. Tri materiály odo mňa prevzal a sľúbil, že sa na to pozrie. A na odchode sa ma ešte opýtal, čo nového v mojom biologickom štúdiu. Z budovy som vyšiel ako znovu zrodený. Žiadna dráma sa nekoná, chvalabohu.

   O pár dní som si dovolil prísť v rovnakú rannú hodinu. Privítal ma tou istou otázkou, akou sa so mnou lúčil. Väčšinu času sme teda strávili prebraním môjho biologického štúdia. Potom zo stola zobral zložku a podal mi ju. Ani nič nemusel dodávať, ten článok proste nemôže vyjsť. Poďakoval som a odišiel. Veď to zasa nie je až taká veľká tragédia, keď jeden článok nevyjde, či?

   Na ulici pred budovou mi to nedalo. Nazrel som do tej zložky a ostal ohromene stáť. Na vrchu mojich troch materiálov nechal šéfredaktor list toho hovorcu primátora. Označil ma za „špióna strany zelených“ (ani som poriadne nevedel o čom to točí, veď žiadna taká strana vtedy na Slovensku neexistovala; dobre ale odhadol našich ochrancov Prírody – veď z nich sa potom sformovalo akčné jadro VPN) a vyzýval šéfredaktora, aby si so mnou urobil poriadky. Tým to ale neskončilo – ten krivák ma udal na prokuratúru!

   Keď som dostal predvolanie na výsluch, nebolo mi všetko jedno. Krajská prokuratúra (alebo aspoň toto jej oddelenie) vtedy sídlila v Justičnom paláci. Keď som tam v daný deň a čas prišiel, chodby boli poloprázdne. Pred dverami, kde som sa mal hlásiť, nebol široko-ďaleko nikto. Tak som sa posadil a čakal. Bolo to ako v zlom filme. Náhle sa spoza rohu vynoril vysoký energický chlap a kráčal rázne ku mne. Za ním cupital prihrbene človiečik a niečo mu šemotil do ucha – dodatočne som pochopil, že to bol nejaký advokát prihovárajúci sa za svojho klienta. Chlap v obleku ho vnímal ako otravnú muchu. Dokráčal ku mne, rázne sa otočil k tomu advokátovi a vyhlásil: „Kto sa mne dostane do rúk, ten trestu neujde!“ Potom sa obrátil ku mne a predniesol hlasom modlivky nábožnej, čo sa chystá odhryznúť svojmu samčekovi hlavu: „Vy ste Murín?“

   Ten advokát sa doslova vyparil, priam sublimoval v hrôze, že vidí mňa, ako dôkaz justičnej obete. A ja som kráčal za týmto autoritatívnym zjavom, bol to krajský prokurátor, ako na popravu.

   Viedol ma akýmisi chodbami a chodbičkami, schodmi a schodišťami, až kamsi do podkrovia, kde boli na konci krátkej chodbičky dvere a na nich nápis „Oddelenie občianskeho dozoru“. Obradne ma uviedol dnu.

   Dnu bol len veľký stôl, zopár stoličiek, akási poloprázdna knihovnička a mladý adept na prokurátora. Hneď sa do mňa pustil a vypýtal si môj občiansky preukaz, ako keby nevedel, kto som. Krajský prokurátor zatiaľ nezúčastnene podišiel k oknu a akosi čudne sa chytal za chrbát. Potom sa obrátil a povedal: „Zase ma to raflo, kurevsky ten chrbát bolí. Urobte to za mňa.“ A odišiel.

   Tak sme tam ostali sami dvaja. Rovesníci, akurát každý na inej strane barikády. A ten druhý sa do toho pustil naozaj s plným nasadením. Obracal ma zo všetkých strán asi hodinu, možno viac. Chcel vedieť všetky podrobnosti, ako som sa ku kauze Ondrejský cintorín dostal, s kým a o čom som hovoril, čo si o kom myslím a už aj sypal do Zápisnice obvinenia. Ja som sa zasa na revanš dozvedel, že sú zavalení listami so sťažnosťami na vedenie ZARES a mesta. To vo mne hrklo, lebo to bola naozaj moja robota. V rámci prípravy článku som bol totiž na jednej schôdzi ochranárov a v diskusii som im pripomenul Leninovo heslo (ak som si ho dobre zapamätal), že „Ľud vládne listami“. Tí dobrí ľudia to zobrali vážne a ja som sa teraz mohol presvedčiť, akí to má lavínovitý dopad. Konečne sme sa dopracovali ku koncu Zápisnice a mladý adept na prokurátora mi ju dal prečítať. Nikto mi to neradil, ale čosi mi našepkalo, že predsa len nemusím súhlasiť so všetkým, čo tam spísal. A začal som mu v tom škrtať. Trpel pekelnými mukami, skučal zlostne a protestoval. A uprostred tohto nerovného súboja sa otvorili dvere a vošiel krajský prokurátor. Pozrel na nás, ako na Marťanov:

   „Preboha, čo tu ešte robíte?! A čo je toto...“

   Znechutene zobral do rúk mnohostranovú Zápisnicu.

   „Veď on mal len jednou vetou prehlásiť, že všetko čo v tejto veci robil, robil pre týždenník Nové slovo!“

   Ten prokurátorský mládežník bol na infarkt a ja som vyvaľoval oči. Aha, aké jednoduché.

   Napísal som rukou tú vetu, podpísal, a podal tomu prokurátorskému uchu. Bol veľmi sklamaný, priam znechutený. Zdvorilo som pozdravil a odišiel.

   A až po čase som sa dozvedel, že za ten náhly obrat môjho vyšetrovania mohol zrejme Leopold Podstupka. S krajským prokurátorom sa poznal a keď sa dozvedel, že ma má „v prádle“, zaručil sa za mňa. Každý redaktor, ktorý u neho pracoval, sa mohol spoľahnúť, že sa ho zastane. Ale, že sa zastane aj študenta biológie, čo sa priplietol k náhle politicky žeravej téme, to bolo čosi navyše. Nikdy som mu za to akosi nestihol poďakovať. Takže, dodatočne, vďaka...

(pokračovanie)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešov bude po výbuchu plynu hľadať odpovede, panelák prezrie statik

Výbuch neprežilo najmenej päť ľudí, ich počet sa pravdepodobne zvýši.


Už ste čítali?