reklama

SLOVO AKO POLITIKUM I.

O niektorých témach sa podstatne ľahšie píše v minulom čase. Hneď po Novembri 1989 prepuklo u nás extatické besnenie okolo slovenčiny ako štátneho jazyka.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Priznám sa bez mučenia, že ako profesionálny užívateľ tohto jazyka som obavy národovcov z akéhosi poníženia (či nepovýšenia?) slovenčiny nezdieľal. Namiesto vecných a (vzhľadom k vtedy už i takmer dvadsaťročnej federálnej praxi) aj formálnych legislatívnych krokov sa zdvihla vlna fanatizmu, ktorý omylom prevalcoval aj prvého „vodcu revolúcie“, Jána Budaja. Jeho zákulisne vybavený nástup do čela Slovenskej národnej rady sa mu premenil na nočnú moru, keď práve v to ráno rozhodujúceho zasadnutia SNR prišli pred parlament zhodou okolností demonštrovať aj „záchrancovia slovenčiny“. Keď Budaj prichádzal, ktosi vraj rozchýril, že je to vzhľadom k menu vlastne Maďar. Fanatici ho hneď pohotovo vypískali a keď podľa plánu odstupujúci Schuster túto prvú revoltu proti dovtedy nenapadnuteľnému revolucionárovi uvidel, odmietol zahrať dohodnuté divadlo. Vzápätí sa vzbúrila aj SNR (vrátane samotných poslancov VPN) a napriek dodatočnému manifestačnému pokusu „povedať si pravdu“ dni revolučného vodcu boli zrátané. Koincidencia konca prvého revolučného nadšenia a nástupu národniarskeho fanatizmu je veľmi symbolická. Slovo sa stalo politickým nástrojom, zo slovenčiny sa stalo politikum.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Ošiaľ okolo slovenčiny trval celé roky a po vzniku samostatného Slovenska sa ešte vystupňoval. Z nášho jazyka sa pokúšali urobiť chrám najmä tí, ktorí by v tom chráme radi robili kostolníkov. Jednému z najfanatickejších sa to aj podarilo – Milan Ferko sa stal riaditeľom Sekcie štátneho jazyka a národného písomníctva Ministerstva kultúry SR. Ten experiment netrval dlho, ale vykazoval všetky prvky náboženského ošiaľu. Príkladom by mohol byť istý Peter Liba, ktorý v Slovenských pohľadoch v rámci diskusie o slovenčine skvelo zahral osobu bigotne veriacu v materinský jazyk, keď napísal: „...Pre mňa je moja rodná reč dychom a výdychom, stálym darom môjho prebývania na tomto svete... Uchvacuje ma jej melodickosť a tvárnosť...“ Dovolil som si na to reagovať verejne otázkou, či má takéto zbožňovanie zmysel a nie je len prázdnou exhibíciou, veď aj iní si o tom svojom jazyku môžu myslieť to isté, tak aký zmysel má také zbožňovanie? Navyše ma zaujímalo, či aj slovo „hovno“ vydychuje pán Liba s takým nadšením, veď tiež patrí do slovenčiny a melodické i tvárne je dosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Je len dobre, že tieto až prehnane exaltované debaty sú dnes súčasníkom už celkom cudzie a pohnútky ich hlavných aktérov asi aj málo pochopiteľné. Možno to bol len povinný výdych z maďarizačnej i čechoslovakizačnej traumy, keď zo všetkých definícií národa (historickej, územnej...) sa nakoniec ako najpraktickejšia ukazuje definícia, že národ spája jazyk (takže spoločný jazyk „američtina“ stvoril efektom „taviaceho kotla“ Američanov napriek ich rozličným koreňom). A zákonom akcie a reakcie sme sa oslobodením od maďarizácie i čechoslovakizmu dočkali takmer obdobne nasilu direktívnych excesov (viď ďalej). Zaujímavejšie ale je zamyslieť sa, či takýto až hysterický vzťah k vlastnému jazyku je len naším, slovenským folklórom a či pokusy politicky ovládať a riadiť materinskú reč sú len našim vynálezom. Odpoveď je (aspoň pre mňa) prekvapujúca – nie sme v tomto výnimoční, skôr naopak.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jazyk ako národný symbol

 Málo sa u nás vie, že už v roku 1978 otriasli sovietskym Gruzínskom vážne demonštrácie. Príčinou bola príprava novej sovietskej ústavy, kde sa ruština mala stať jediným štátnym jazykom a gruzínčina by tak bola odstavená na bočnú koľaj. Petície, vášnivé diskusie a hlavne demonštrácia vysokoškolských študentov dňa 14. apríla 1978 boli výnimočnou a ojedinelou vzburou v inak krvavo vynucovanom „mierovom spolunažívaní“ národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu. A vzburou víťaznou!

 Obdobný boj zviedli Ukrajinci pri rozpade sovietskeho kolosu. Do čela bitvy (mimochodom, toto slovo znášajú naši jazykoví puristi len ťažko, veď poznajú len krčmové „bitky“) o jazyk sa v roku 1989 postavil Zväz ukrajinských spisovateľov a zvlášť básnik Ivan Drač ako zakladateľ Ľudového hnutia Ukrajiny (RUCH). Veď po 350 rokoch rusifikácie na tom bola ukrajinčina tak zle, že v treťom najväčšom ukrajinskom meste Donecku mali problém otvoriť jedinú základnú školu s ukrajinským vyučovacím jazykom. Kým sa politici hádali, učitelia zvolávali deti do parku a tam ich učili materinskému jazyku. Po Euromajdane (dotovanom piatimi miliardami dolárov americkej „pomoci“) sa karta obrátila a ukrajinskí ultranacionalisti ako prvé v novom parlamente uzákonili faktický zákaz používania iného, než ukrajinského jazyka. A západní podporovatelia „farebných revolúcií“ len otvárali ústa, ako kapor na suchu...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V prípade súčasného Bieloruska narazíme na paradoxnú situáciu. Z nášho pohľadu je tu všetko postavené na hlavu. Dočasne západnými mocenskými skupinami nenávidený prezident Lukašenko (obdivovateľ Stalina a veľkého Ruska, na čo rýchlo globalizačná klika zabudla, keď ho najnovšie potrebuje proti Putinovi) sa o bieloruskom jazyku vyjadril ako o „chudobnom a nepeknom; v ktorom je nemožné vyjadriť vážne myšlienky, či napísať veľké dielo“. Na rozdiel od obvyklých populistických vodcov zneužívajúcich národné cítenie (ako u nás pridlho vládnuci Mečiar), bieloruský diktátor bol rozhodnutý jazyk vlastnej krajiny vymazať z užívania. Bieloruské masovokomunikačné prostriedky, televíziu, rozhlas, noviny i knihy začala teda s oficiálnym požehnaním prevalcovávať ruština. A Lukašenko, podporovaný sčasti pologramotnou väčšinou národa, trvá na tom, že chce svojej krajine len to najlepšie. V podstate nacionalistický vodca potláčajúci vlastný národný jazyk? To sa môže stať asi naozaj len v Bielorusku.

 V osamostatnených pobaltských republikách sa štátny jazyk stal v deväťdesiatych rokoch rozdeľovníkom medzi občanmi. Najskôr, za komunizmu, ruština vládla Estóncom, Lotyšom aj Litovcom. Bez jej znalosti bol každý občan týchto republík menejcenný. Po rozpade ZSSR sa to obrátilo, až na to, že zaskočení Rusi v týchto krajinách (napríklad v Lotyšsku štvrtina, v Estónsku až tretina obyvateľstva!) mohli svoje bolesti a sťažnosti vykričať na plné hrdlo. Aj tak im to nepomohlo a mnohí sa stali kafkovskými „neobčanmi“. Bez skúšky zo štátneho jazyka konkrétnej pobaltskej republiky nedostali pas ani štatút občana danej krajiny a medzičasom stratili nárok aj na ten ruský. Ocitli sa tak v právnom vzduchoprázdne. A to všetko pre slovo.

 Omnoho dramatickejšia bola emancipácia bangladéšskeho jazyka „Bangla“ v rámci čerstvo etablovaného Pakistanu, keď sa odtrhol od Indie. Toto „Jazykové hnutie“ stálo vo februári 1952 životy najhorlivejších jazykových aktivistov, ako si ich dodnes pripomína aj Bangladéšske PEN Centrum. V jeho vyhlásení sa zároveň toto hnutie považuje za prípravu na konečnú národnú nezávislosť Bangladéša.

 Zamatové rozdelenie Česko-Slovenska sa aj z viny zotrvačnosti českej anti-propagandy nedostatočne zdôraznilo najmä s ohľadom na krvavé konflikty nielen v bývalej Juhoslávii. Na druhej strane sa nemôžeme hrdiť úplným prvenstvom, k obdobnému mierumilovnému rozchodu došlo na prelome 18. a 19. storočia medzi Nórskom a Dánskom. Keďže dovtedy v Nórsku dominovala dánčina, celkom logicky vznikla potreba kodifikovať vlastný národný jazyk. Z podobných zdrojov ako v prípade kodifikácie slovenčiny, aj Nóri siahli po najmenej kontaminovanej časti krajiny (v ich prípade severský vidiek) a stvorili novodobú nórčinu.

 Podobne mierumilovne a pragmaticky vznikol univerzálny malajský jazyk Bhasa Malajsia, ktorý má byť spojivom medzi stovkami rôznorodých etnických a kmeňových jazykov.

 Jazyk môže byť aj politickým nástrojom územnej okupácie. Ruský profesor D.V. Bubrik v spolupráci s N.J. Marrom vytvorili karelský literárny jazyk. Ten bol v rokoch 1933-39 užívaný v Karelskej autonómnej republike (do roku 1937 písaný dokonca latinkou, zamenenou neskôr za ruskú azbuku), ktorú Rusi zabrali od Fínov. Sovieti tak dokázali aj lingvistiku využiť na ospravedlnenie vlastnej expanzie presne v duchu Stalinových téz o jazykovede.

(pokračovanie)

Gustáv Murín

Gustáv Murín

Bloger 
  • Počet článkov:  328
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Vraciam sa na tento blog a verím, že tak opäť stretnem starých dobrých známych a aj nových čitateľov. Aj keď tento blog je všemožne aj nemožne filtrovaný, takže ho určite nenájdete vo Výbere :( Zoznam autorových rubrík:  KrimiMédiáCivilizáciaBratislavaDlhovekosťCestyRádioaktívni - doplňujúce textPolitikaJazykové hlavolamyRovnoprávnosťParadigmy zdraviaNezaradenéPartnerské vzťahy a rodinaKultúraČo sa deje

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu