reklama

SLOVO AKO POLITIKUM II.

Málo si v bežnej praxi uvedomujeme, ako sú národné jazyky zneužiteľné na politický boj. Tu sú príklady:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jazykový separatizmus

 Jedným z dôkazov aké úzke je prepojenie jazykových manipulácií s politickými sa nám ponúklo na troskách bývalej Juhoslávie. Politická situácia osamostatneného Chorvátska vyvolala spočiatku taký tlak na zásahy do jazyka, že môžeme hovoriť o akomsi jazykovom separatizme. Chorvátsko sa dištancovalo od oficiálnej srbo-chorváčtiny ako experimentu typu mačko-psa, ktorý sa prežil. Ostentatívnou „superchorvátčinou“ sa vyznamenával najmä prezident Franjo Tudjman, ktorého o to radšej novinári usvedčovali z občasného pozabudnutia sa a použitia srbského slova. Dá sa ale chápať, že chorvátska skúsenosť so srbskou militantnosťou vyvolala snahu určiť jasnú hranicu medzi nimi a Srbmi – a to aj v jazyku. So samotnou chorvátčinou sa diali veci, že by naši puristi mohli v hroboch odzemky vyskakovať. Celkom zákonite došlo k snahe „pochorvátčiť“ všetko, čo akýmsi spôsobom pripomína dnes tragicky skompromitované súžitie vo viacnárodnom štáte. A tak sa namiesto „efikasnost“ (efektívnosť) začína objavovať aj v politických prejavoch slovo „učinkovitost“. Namiesto „aerodrom“ (letisko) používajú „uzletište“ a na záhrebskom letisku sa dokonca objavil oficiálny nápis „zračna luka“. „Brzoglas“ má byť telefón a „dalekovidnica“ televízor. Z familiárneho „pasoš“ (pas) je „putovnica“ a zvlášť pozoruhodný je návrat od slova „reklama“ do starobylej „promičby“ z čias, kedy reklama snáď ani neexistovala. Tu je zreteľný ďalší nevyhnutný sprievodný jav jazykového purizmu. Vyklieštený, do starobinca uzamknutý jazyk začína byť nezrozumiteľný vlastnej mladej populácii, pretože ide hlavne o slová vykopané z jazykového záhrobia. V prípade Chorvátska tendencia, ktorú by sme ani nechceli jednoznačne označiť za politicky negatívnu, či obecne neospravedlniteľnú, vedie v jazykovej rovine k dokonalým nezmyslom. Jazykový purizmus je skrátka extrém a kedykoľvek sa nasadí, nedá sa zabrániť extrémnym výsledkom. A práve v tom sme, zdá sa, aj u nás boli viac ako doma.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Pozoruhodne dlhoveký je jazykový purizmus v Maďarsku. Maďarčina sa dlho pokúšala pomenovať každé nové slovo cudzieho pôvodu a tak je elektrina pomaďarčená na „villany“ (čo znamená aj svetlo zo žiarovky), ale už opustili výraz „távbeszéló“ pre telefón, hoci Fíni majú pre tento prístroj obecného dorozumenia dodnes vlastný výraz. Rovnakou stopou ale idú aj v Arménsku, kde je na hľadanie domácich ekvivalentov pre globálne termíny ustanovená zvláštna jazyková komisia. Výsledkom jej úsilia sú napríklad: hamakargich (počítač, z rovnakého slovného základu ako u nás), herustacuic (televízia, zo zloženiny „ukazovač na diaľku“), bjjain herakhos (mobil, od slov „diaľko-hovor“), khosapogh (mikrofón, čiže „rúra na hovorenie“), ale tiež tesaeriz (video kazeta, od slov „vidieť film“).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Celkom opačná je stratégia ruštiny, ktorá je akýmsi smetiskom všemožných jazykov. Okrem „parismacherskej“ (kaderníctva), „buťerbrodu“ (chleba s maslom) a „ľídera“ (vodcu) si rýchlo zvykli aj na „kalgotki“, keď sa tieto začali dovážať z bývalého Československa namiesto ženských bombarďákov ruskej výroby.

 A Arménom vôbec nevadí ďakovať francúzskym slovom „merci“.

 Česi prešli pozoruhodnou rodozmenou od maďarskej jazykovej neznášanlivosti k ruskej jazykovej tolerantnosti. Aj oni začali detskou chorobou super-češtiny ako to poznáme z humorných príkladov A. Jiráska v „F.L.Věkovi“, alebo vo Škvoreckého filme „Prima sezóna“. Vážne mienené pokusy Leopolda Svojského („knězotepec“ a „klášteroborec“), Karla Borovského („ospalováhavost“) a Damascena Mareka („mozkobrusná otázka“) jednoznačne odsúdil Josef Dobrovský. Pobaví aj „ježdík“ (auto), „poprdáč“ (motorka) a slávna „čistonosoplena“ (vreckovka). Niektoré umelo vytvorené slová ako „dalekohled“, či „listonoš“ sa však ujali. K pokusom o očistu češtiny došlo priam symbolicky za nemeckého protektorátu počas II. svetovej vojny. Česi prekonali malé puristické kiahne aj v 70. rokoch minulého storočia i osamelý „očistný“ boj Ludvíka Kunderu v brnenskom časopise ROK (napr. „jda“ namiesto „jdouc“, pričom oboje je antikvariátne, či antikvárne?). Nad stavom češtiny sa zamýšľal a rozhorčoval v 80-tych rokoch aj scenárista Jaroslav Dietl. Pravda je, že ešte v roku 1999 na októbrovom zasadnutí českého parlamentu navrhli poslanci KSČM (aké prekvapenie!) zákon na ochranu českého jazyka. Dnes sú v Čechách priam príkladom ako sa má s moderným jazykom zaobchádzať. Už v rokoch 1986-7 vyšla trojzväzková akademická „Mluvnice češtiny“, ktorá pojala spisovnú normu širšie a zahrnula do popisu spisovného systému aj veľa hovorových variant. Evidentné je pochopenie farbitosti jazyka, kedy sa tolerujú nespisovné výrazy už aj v názvoch kníh, ako napríklad u Seiferta životopisné „Všecky krásy světa“ (prevzaté však z libreta k Smetanovej opere), alebo u Pattona „Válka mýma očima“. U nás som napríklad s titulom knihy „Leto praje milencom“ musel čakať až do skončenia komunizmu, pretože za komunistického jazykového úzu sa mohlo milencom len „žičiť“. To však neznamená, že liberálny prístup k českému jazyku nenaráža na odpor. Postoj Ústavu pro jazyk český, ktorý odmieta zasahovať to češtiny, pretože (ako povedal jeho riaditeľ doc. Oliva) „Jsme ústav, který dělá vědu. Děláme vědecký výskum toho reálneho jazyka“ vyprovokoval neuveriteľnú a nekonečnú tirádu istého pána V. Jamka, ktorý tým zaplnil na päť pokračovaní (inak na priestor tak skúpy) časopis Vesmír. Čím viac písal, tým viac dokazoval vágnosť svojich „dumiek“. Takýto atak ale zažil takmer v rovnakej dobe aj Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, ktorý ako „ako najvyšší a autoritatívny jazykový orgán“ má vraj opravovať prehrešky v oficiálnych prejavoch politikov a iných potentátov. Oba ústavy však jednoznačne odmietli byť „autoritatívnymi“ a aj „orgánmi“. Zrejme vychádzajú so skúseností, že za komunistickej vlády takéto „orgánové“ funkcie naozaj autoritatívne plnili v televízii, rozhlase ale dokonca aj armáde (kde napriek tomu ostal jazykový prejav dokonale zbastardený každodennou praxou česko-slovensko-ruštiny profesionálnych dôstojníkov). Navyše sa tu autorita neustále menila podľa toho (ako postrehol praktický jazykovedec Július Satinský) „v ktorej dedine sa narodil“ riaditeľ Jazykovedného ústavu SAV.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Svoje si čeština užila aj vďaka porevolučným politikom. Možno si ešte niektorí z nás spomenú na to aký krik spustili českí porevoluční poslanci, keď sa vo vtedajšom Federálnom zhromaždení začal prerokovávať návrh na zmenu názvu štátu na pôvodný: Česko-Slovensko. Tento názov bol v Pittsburghskej zmluve, používal sa i v prvých rokoch prvej republiky Čechov a Slovákov a za II. svetovej vojny sa bežne objavoval v spojeneckej tlači, napr. vo Veľkej Británii. Ten hysterický krik, ktorý vtedy prepukol, nazvali v Čechách „pomlčková vojna“, hoci išlo o zjavný nezmysel a neznalosť (či skôr zaslepenú neochotu) ani len rozpoznať pomlčku od spojovníka. Dobre si pamätám, ako mi vtedy pražskí známi vysvetľovali akou potupou voči češtine by taký názov bol, veď oni predsa nie sú žiadne „Česko“. Na čele tohto svojrázneho jazykovedného krúžku vtedy stál literárny exhibicionista Ludvík Vaculík. Českí jazykovedci vtedy pozoruhodne solidárne mlčali. Išlo o zjavné politikum a na to bolo dobré aj znásilnenie gramatiky. Veď dokonca aj Václav Havel sa nechal počuť, že tak odporný výraz ako „Česko“ nikdy nevysloví. Ibaže čas beží a dnes sa ani nemusíte českých jazykovedcov na túto vtedy tak hypersenzitívnu otázku pýtať. Sami uviedli napríklad už na Bohemistickom seminári v roku 1996 v Prahe, že výraz „Česko“ je gramaticky správny a teda v používaní aj pri politických prejavoch plne legitímny. O rok na to už pravidelná relácia Fera Feniča v Českej televízii zniesla aj názov „Jak se žije v Česku“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Bola by to teda všetko zdanlivo len hra so slovíčkami, keby sme si neuvedomovali, že umelo vyvolaná „pomlčková vojna“ bola prvým krokom k rozdeleniu federácie. A ten urobili českí politici!

(pokračovanie)

Gustáv Murín

Gustáv Murín

Bloger 
  • Počet článkov:  328
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Vraciam sa na tento blog a verím, že tak opäť stretnem starých dobrých známych a aj nových čitateľov. Aj keď tento blog je všemožne aj nemožne filtrovaný, takže ho určite nenájdete vo Výbere :( Zoznam autorových rubrík:  KrimiMédiáCivilizáciaBratislavaDlhovekosťCestyRádioaktívni - doplňujúce textPolitikaJazykové hlavolamyRovnoprávnosťParadigmy zdraviaNezaradenéPartnerské vzťahy a rodinaKultúraČo sa deje

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu