Príklady knižnej patológie III.

Autor: Gustáv Murín | 31.1.2020 o 8:54 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  98x

  Takmer 80 rokov mieru a 30 rokov ekonomiky voľného trhu nám prinieslo nebývalú nadprodukciu – napríklad aj v knihách.

Keď sa prokurátor spovedá

   Do štvorice životopis, tentoraz vlastnoručný. Literatúra je vraj aj pomsta. A vlastnoručný životopis láka k stavaniu vlastného pomníku. Oboje je známe a v podstate legitímne. Ale ak sa do takejto spisby pustí bývalý generálny prokurátor (Michal Vaľo: „Nebo, peklo, politika – Spoveď generálneho prokurátora“, Slovart, 2016), očakávame, že bude ctiť fakty. Veď ako inak by mohol obhajovať zákony, ak nie na základe faktov? Nech si autor komentuje udalosti, ako len chce, ale minimálne tie udalosti by mal popísať vierohodne. Najmä, ak sú obecne známe. Žiaľ, to sa pánovi Vaľovi na 397-mich stranách akosi nie vždy darí. Príklad zo strany 56: „V Prahe vznikol ústredný koordinačný štrajkový výbor vysokých škôl, ktorý na 27. novembra 1989 vyhlásil generálny štrajk. Dňa 28. novembra 1989 bolo v Prahe založené Občianske fórum na čele s Václavom Havlom. O deň neskôr vzniklo v Bratislave hnutie Verejnosť proti násiliu na čele s Jánom Čarnogurským.“

   Tri vety a všetky mimo realitu.

  1. Generálny štrajk, samozrejme, nezvolali len študenti, ale hlavne OF a VPN, ktoré už vtedy prebrali celú réžiu tzv. Nežnej revolúcie do vlastných rúk.
  2. České Občanské fórum nemohlo mať slovenský názov.
  3. Pochopiteľne, nevzniklo deň po generálnom štrajku, ale už 19. novembra 1989.
  4. VPN rovnako vzniklo tiež 19. novembra 1989, tu sa sekol Vaľo až o desať veľmi dôležitých dní.
  5. VPN nikdy neviedol Čarnogurský, lebo v dobe jeho vzniku bol ešte vo väzení a ani po prepustení nikdy na takýto post nedosiahol a zrejme ani neašpiroval.

   Tak to máme päť fatálnych omylov na tri vety na jednej strane. A to všetko v kapitole s ambicióznym názvom „Pravda o 17. novembri“. Dá sa potom takémuto autorovi veriť? Je možné, aby niekto, kto má priam v profesii exaktnosť faktov, takto fatálne zlyhal? A ak si poplietol očividné fakty, čo s tými, ktoré si čitateľ nemôže overiť? Odpoveď nechám na vytrvalcoch, ktorí sa predsa len do tohto opusu pustia. Len by ich nemalo prekvapiť, že neuznáva a nelichotivo komentuje svojich predchodcov vo vysokej funkcii generálneho prokurátora SR s jedinou, zato konštantnou, výnimkou – Gašparovičom. Toho vynáša do nebies a ani sa netají, že preto, lebo práve Gašparovič navrhol Vaľa do jeho životne najvyššej funkcie.

   Bývalému generálnemu prokurátorovi Vaľovi zvlášť v žalúdku JUDr. Martin Lauko, ako posledný generálny prokurátor ČSFR. Vaľo si nevie spomenúť, že by Lauko na tom najvyššom poste urobil čokoľvek dobré, okrem pár limuzín Tatra 613, ktoré pri rozdeľovaní federálneho majetku pripadlo Slovensku. Prehliadol, že Lauko spolu so vtedajším federálnym ministrom vnútra Langošom predložili ešte federálnemu parlamentu komplexné zmapovanie neprávostí spáchaných ŠtB od roku 1950 a tiež správu „Trestná činnosť štátnych orgánov vo väzniciach a táboroch nútených prác v 50. rokoch“. Pritom podklady pripravovala Hlavná vojenská prokuratúra na čele s JUDr. Kříženeckým, ktorému bol Vaľo námestníkom. Laukovi tiež vyčíta, že bol politický nominant, ako keby Vaľo mohol nebyť? Ale, veď už sme konštatovali, že práve takáto literatúra je vraj aj pomsta.

   V rámci mnou navrhovanej disciplíny „Patológia knižnej tvorby“ je tento príklad zaujímavý v tom, že sa sám vážnymi faktografickými lapsusmi diskvalifikuje.

 

„Na grcanie“

   Táto titulka je citát, pretože autorke (Ivane Gibovej, 1985) je v jej druhotine („Barbora, boch & katarzia“, Marenčin Media, 2016) zväčša takto nevoľno. A koniec-koncov súdnemu čitateľovi je z tohto výplodu tiež. Pritom tu ide o veľmi lacný pokus ohúriť čitateľa naturalistickými opismi sexu vždy a všade, vulgarizmami (dokonca porno-ilustráciou stvorenou vrátane iných ilustrácií kým-iným, než autorkou?!), ale v pokuse o aspoň aké také „artistno“ tu zachytíme aj archaizmus typu „fľochnúť“. Ale tento údajne „romanticko-eklekticko-pankáčsky“ príbeh zarazí najmä experimentom, kde nesúdnosť autorky tromfla neuveriteľná nesúdnosť vydavateľa pridupľovaná totálnou estetickou slepotou dvoch vážených grantových inštitúcií. A tak sa dočítame takú „múdrosť“ ako že: „Ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom“. No tak teda po poriadku. Aj autorka vygrciava takéto múdrosti rovnakým jazykom a asi ťažko by našla iný. A vôbec, niečo tak stupídne a tváriace sa ako „múdrosť“ nám pripomenie podobnú zúfalkyňu z Východu (Gibová je z Prešova) pod pseudonymom Vlčica. A myslieť si, že zamenenie slova „boh“ za „boch“ a omyl amatérky v zvolení slova „rozprávajú“ namiesto „hovoria“ niekoho ohúri, si môže myslieť naozaj len Gibová. Tá vraj vyhrala predošlou knihou v ankete Debut roka, čo znamená len to, že má viac kamarátov a rodinných príslušníkov, než ostatní, keďže táto anketa je už roky podvyživená a „víťazia“ tu také zúfalci ako Heriban (so „srdcom žraloka“) s biednymi pár desiatkami náročne pozháňaných hlasov. Ale zjavne aj takýto pochybný titul stačí na ohúrenie vydavateľa a donátorov. Neverím, že ten blaf čítali. A ak by som mohol, tak by som ich donútil, aby to čítali nahlas. Dlho by nevydržali. „Umelkyňa“ totiž zaprasila túto útlu knižku v rozsahu 221 strán nie menej ako 44 stranami (teda 20% z celej „knihy“) čírym balastom. Sú to repetície na mnoho strán rovnakých, stále opakujúcich sa viet, ako: „Sylvia sa hrala s kockami“ (7 strán!) alebo inde „Je nevyhnutné izolovať sa“ (6 strán!) alebo „Nemôžem sa stať svojou vyšinutou matkou“ (až 9 strán!) atď atď atď. A teraz tá perla všetkých perál na záver. Dosť by ma zaujímalo ako zdôvodnili finančnú podporu (bez ktorej by tento paškvil nevyšiel) Fond na podporu umenia Literárny fond takémuto výroku autorky opakovanému na 11 (slovom jedenástich) stranách: „Už začínam chápať, prečo je nutné vystrieľať milióny ľudí“. Znamená to, že tieto dve inštitúcie podporujú a dokonca vďaka svojej finančnej pomoci šíria túto zvrhlú myšlienku? Lebo autorku, či autora môže napadnúť čokoľvek, a vydavateľ si môže vydať, čo len chce, ale tieto dve vážené inštitúcie majú svoje komisie, kde by mali sedieť súdni ľudia! To boli všetci v momentálnej amnézii, či vlčej hmle, alebo kolektívnej halucinácii? Veď nebyť ich podpory nemali by sme hanbu na celý svet, že tu propagujeme nutnosť „vystrieľať milióny ľudí“. Kde sú hranice hlúposti, ak takýto grc uzrel svetlo sveta z našich daní a príspevkov?

   Záverom treba zdôrazniť, že nikto si zrejme neželá, aby sa nám vrátila totalitná cenzúra. Ale tiež by sme nemali prechádzať do opačného extrému, kedy sú takéto patologické výtvory publikované s podporou vážených inštitúcií, pričom serióznym dielam nadeľujú pri enormnej byrokracii len poskromne. Je ešte čas zabrániť štádiu, kedy nám už ostane len rezignovaný povzdych – zbohom zdravý rozum.

 

(záver)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Existuje absurdnejší výjav než Pelleho ospravedlňovanie? (komentár)

Toto spĺňa všetky podmienky na trestný postih.


Už ste čítali?