Černobyľská katastrofa vo faktoch

Autor: Gustáv Murín | 27.4.2020 o 9:12 | (upravené 29.4.2020 o 20:01) Karma článku: 1,53 | Prečítané:  670x

Už je to 34 rokov od černobyľskej jadrovej katastrofy. A napriek tomu, že jej priebeh a príčiny boli dávno jasne opísané, stále prevládajú o udalosti falošné mýty. Tak posúďte sami, tu je presný opis:

Citát z knihy "V tieni Černobyľa":

 

   Černobyľská elektráreň mala štyri reaktory v prevádzke a ďalšie dva sa stavali o kilometer ďalej.

   Na 26. apríla 1986 bolo naplánované odstavenie reaktora číslo 4 na pravidelnú údržbu. Bolo rozhodnuté využiť túto príležitosť na otestovanie schopnosti turbogenerátora reaktora vyrábať dostatočné množstvo elektriny na napájanie bezpečnostných systémov reaktora (predovšetkým vodných čerpadiel) v prípade súčasného výpadku energie z reaktora a vonkajších zdrojov elektrickej energie. Konštruktéri elektrárne počítali s tým, že v takom prípade by mala roztočená turbína počas štyridsiatich sekúnd poskytnúť dostatok energie na bezpečné odstavenie reaktora, kým nabehnú záložné dieselgenerátory. Či je to skutočne tak, malo sa pôvodne vyskúšať ešte v rámci skúšobnej prevádzky reaktora, ale politický tlak na rýchle uvedenie elektrárne do prevádzky spôsobil, že sa celá séria testov odložila na neskôr.

   Plánovaný cieľ experimentu znel: zníženie výkonu na 25 – 30 % (700 – 1 000 MW tepelných), čo je najnižší výkon, pri ktorom je povolená prevádzka tohto typu reaktora. Potom odstavenie prvej z dvoch turbín, následné odpojenie havarijného chladenia (aby nezačalo pôsobiť počas testu) a nakoniec prerušenie prívodu pary.

 

   25. apríla

   1:00 – Test bol chápaný jednoznačne ako elektrotechnická záležitosť, preto ho riadili elektrotechnici, nie špecialisti na jadrové reaktory. O jednej po polnoci sa začalo znižovanie výkonu reaktora.

   13:05  – Výkon reaktora znížený na polovicu a odstavený prvý turbogenerátor. Krátko potom odpojený systém havarijného chladenia reaktora.

   14:00  – Dispečer Ukrajinských energetických závodov žiada o odklad testu – blížia sa sviatky (1. máj), továrne potrebujú dohnať plány. Test je teda odložený o takmer deväť hodín. Obsluha však už na celý tento čas necháva odpojený systém núdzového chladenia reaktora, hoci je to v rozpore s predpismi. Odklad spôsobuje, že v experimente pokračuje nová zmena, ktorá naň nebola pripravená.

   16:00 – Ranná zmena odchádza. Špeciálny tím elektroinžinierov zostáva na mieste.

 

   26. apríla

   0:00 – Striedanie popoludňajšej a nočnej zmeny. Do výbuchu ostáva hodina a dvadsaťpäť minút. V nočnej zmene je menej skúsených operátorov, ktorí sa na tento test ani nepripravovali. V riadiacej sále (v tzv. velíne) štvrtého bloku narastá napätie.

   Operátori Akimov (šéf zmeny) a Toptunov sú v spore s hlavným inžinierom Ďatlovom o tom, aký výkon je ešte bezpečný na začiatok testu. Grafitový reaktor je pri nízkom výkone veľmi nestabilný, Akimov a Toptunov to vedia. Ale nedokážu sa vzoprieť, keď ich Ďatlov núti ísť pod minimálnu bezpečnú hranicu výkonu reaktora plánovanú na tento test.

   0:31:37 – Akimov Ďatlova upozorňuje: „Hladina výkonu je pod bezpečnostným limitom 700 MW. Výkon klesá príliš rýchlo.“ Ďatlov kašle na bezpečnostné predpisy, je známy svojím úderníckym prístupom a vyhlási: „Jediné, čo tu nefunguje, je ten váš neschopný personál.“ Na vlastnú päsť sa rozhodol urobiť test pri 200 MW. Dodáva pamätnú vetu: „Reaktory chyby nerobia, to len ľudia.“

   0:38:26 – Operátori majú problémy s udržaním stability výkonu reaktora. Chybou Toptunova nastal prudký pokles výkonu reaktora až na 30 MW tepelných, čo vedie prakticky k zastaveniu štiepnej reakcie (ide o tzv. nestabilný stav). V tej chvíli mali operátori experiment ukončiť a reaktor definitívne odstaviť. Dostali ho totiž do veľmi nestabilného stavu mimo povolenej prevádzky. Aby sa dosiahlo zvýšenie výkonu, zapínajú operátori prídavné obehové čerpadlo. Vplyvom silného ochladzovania však klesá tlak, a tým sa výkon ešte znižuje. Za normálnych okolností by havarijné systémy reaktor automaticky odstavili. Tie však obsluha úmyselne odpojila. Reaktor sa takmer úplne zastavil. Ďatlov nariaďuje vytiahnuť z reaktora všetky regulačné tyče (schopné zastaviť v prípade núdze reaktor). To je osudná chyba.

   Toptunov: „Mali by sme reaktor odstaviť. Tak ma to učili v škole.“ Akimov súhlasí.

   0:42:07 – Napriek protestom pod nátlakom Ďatlova pokračujú v teste. Operátori majú strach odporovať, pritom sa už dopustili niekoľkých závažných chýb. Aby zvýšili výkon, dali na príkaz Ďatlova vysunúť regulačné tyče vyššie, než dovoľujú predpisy. Ale nie sú schopní uvedomiť si následky, lebo pri výcviku im opakovane tvrdili, že jadrová elektráreň nemôže vybuchnúť. To je pravda o rádioaktívnom palive, ale nie v prípade nekontrolovateľného výronu pary či vodíka.

   Napriek všetkému sa Toptunov predsa len odhodlá odmietnuť Ďatlovove nezmyselné príkazy. Ten ako najvyšší nadriadený namiesto neho k riadiacemu pultu posiela Borisa Stoljarčukova. Počas piatich minút výkon vzrastie na 200 MW.

   1:22:30 – Operátor Leonid Toptunov si dáva vypísať z počítača stav reaktora a zisťuje, že počet regulačných tyčí v aktívnej zóne zodpovedá necelej polovici povolenej hodnoty. Po tomto zistení mali operátori okamžite odstaviť reaktor – ešte to stále bolo možné. Rozhodli sa však pokračovať ďalej.

   1:23:04 – Test sa začína. Poslednej osudovej chyby sa operátori dopustili tým, že zablokovali havarijný signál, ktorý by pri uzavretí prívodu pary na turbínu automaticky odstavil reaktor. Následne uzavreli prívod pary – turbína bola odpojená a experiment sa začal. Reaktor ďalej bežal pri výkone 200 MW, podstatne sa však znížil prietok chladiacej vody, rástla jej teplota i tlak. Reaktor bol v stave, keď sa s rastúcim množstvom pary zvyšovalo množstvo neutrónov v aktívnej zóne. Tlak pary stúpol tak, že začal dvíhať tristopäťdesiatkilogramové uzávery palivových tyčí.

   1:23:40 – Katastrofa sa už neodvratne blíži. Výkon v reaktore rýchlo rastie. Každou sekundou sa zdvojnásobuje. „Musíme spustiť AZ-5, aby sme znížili výkon,“ vykríkol Akimov. „Spúšťam havarijnú ochranu,“ odpovedal Toptunov a natiahol ruku k červenému tlačidlu AZ-5.

Po stlačení tlačidla sa do aktívnej zóny reaktora začali zasúvať všetky regulačné tyče, ktoré sa dovtedy nachádzali v priestore nad reaktorom, ako aj tyče havarijnej ochrany. Neskoro. Mechanizmus vsúvania regulačných tyčí je pomalý (18 – 20 sekúnd do skončenia operácie) a enormné teplo v reaktore už stihlo zdeformovať kanály regulačných tyčí. Tie sa zasekli po zasunutí do jednej tretiny, čo je neúčinné, a tak neboli schopné zastaviť reakciu. Nárast teploty aktívnej zóny už nemá čo zastaviť. Toptunov, Ďatlov, Akimov, Stoljarčuk sú zmätení. Z centrálnej sály počuť zvuky úderov.

  1:23:44 – Výkon reaktora vyskočil nad 30 GW, desaťkrát viac ako normálny prevádzkový výstup. Palivové tyče sa začali taviť a prudko zvýšený tlak pary spôsobil veľkú parnú explóziu, ktorá odhodila a zničila kryt reaktora, potrhala chladiace potrubie a vyrazila dieru do stropu.

   Mohutné výbuchy boli dva. Reaktor pretlakovali až tak, že para odsunula hornú betónovú dosku reaktora  s hmotnosťou tisíc ton. Do reaktora vnikol vzduch a reakciou vodnej pary s rozžeraveným grafitom vznikol vodík, ktorý vzápätí explodoval a rozmetal do okolia palivo a sedemsto ton horiaceho grafitu, čo vyvolalo požiar.

   Akimov ani Ďatlov v tomto okamžiku stále neveria, že došlo k nehode. Posielajú dvoch operátorov skontrolovať aktívnu zónu. Tí sú ožiarení smrteľnou dávkou, stihnú však ešte podať správu o tom, čo videli. Keď Akimov počuje, že reaktor je zničený, zmätene vykrikuje: „Reaktor je v poriadku, nemáme žiadne problémy.“ On a Ďatlov kričia na operátorov, aby pridávali chladiacu vodu. V šoku nedokážu pochopiť situáciu – stále sú presvedčení, že sa nič vážne nedeje.

   Päť minúť po explózií prichádza prvý telefonát. Hasiči dostávajú správu, že došlo k explózii medzi 3. a 4. reaktorom a že horí strecha reaktorovej sály.

 

Dozvuky jadrovej katastrofy

   Na vysvetlenie: „sovietsky človek“ bol komunistami ospevovaný nadčlovek, ktorý v novej, komunistickej spoločnosti dokáže svojím oduševnením hory prenášať. Ďatlov to dokázal. Ibaže komunisticky chybne.

   Valerij Chodemčuk, strojník hlavných cirkulačných čerpadiel, bol jedným z prvých, kto rozpoznali nebezpečenstvo. Zo svojho stanovišťa sa rozbehol varovať velín, no nedobehol. Pri výbuchu sa vyparil.

   Akimov zomrel pätnásť dní po havárii. Do poslednej chvíle tvrdil: „Urobil som všetko správne. Nechápem, prečo sa to stalo.“

   Toptunov ho nasledoval na druhý svet o dva dni neskôr, obaja na chorobu z ožiarenia.

   Po nehode zatkli V. P. Brjuchanova, riaditeľa elektrárne, hlavného inžiniera N. M. Fomina, jeho zástupcu A. S. Ďatlova, ako aj náčelníka reaktorového cechu Kovalenka, náčelníka zmeny Rogoškina a inšpektora Gosatomnadzoru Lauškina. Súd sa začal 7. júla 1987 v kultúrnom dome v Černobyle. V sále boli predovšetkým znalci z odboru a zahraniční novinári. Proces prebiehal denne. O tri týždne bol vynesený rozsudok: Brjuchanov, Fomin a Ďatlov dostali maximum – desať rokov. Rogoškin dostal päť, Kovalenko tri a Lauškin dva roky väzenia. Fomin sa nervovo zrútil.

   Pôvodca celej katastrofy Ďatlov nielen prežil, ale dokonca o nej napísal knihu. Už po troch rokoch sa totiž dostal na slobodu. Žil do roku 1995, keď zomrel na obyčajný infarkt. A samozrejme, že v tej knihe všetko zhodil na techniku, hoci v tú osudnú noc vyhlasoval, že reaktor sa nikdy nemýli.

 

P.S. To, že sa konal súdny proces po tri týždne priamo v Černobyľe vyvracia mýtus, ktorý ukrajinské orgány pestujú dodnes, že ide o "mŕtvu zónu". Opak je pravdou, Ukrajinci z toho urobili Disneyland. Tu je ukážka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Orbánovi sa za 11 rokov podarilo rozložiť slobodu médií

Podľa IPI existuje v Maďarsku koordinovaný systém cenzúry.

Cynická obluda: Herákove projekty

Záchvat svedomia predstieral už pred dvoma týždňami, ale reálne chcel byť potichu poslancom do konca júna.


Už ste čítali?